Nicole Ven

Musím povedať ako Marián Čekovský, nie je to až tak zlé. Moja predstava bola vlastne ako z filmu s Juliou Roberts. Instagram a TikTok mi dali určitú predstavu, ako si užijem jedlo, najlepšie cestoviny a pizzu na svete. Preto som si rezervovala Airbnb v dedine, ktorá je na takom kopci, ktorý musím vyšľapať na bicykli, aby som vypálila všetky kalórie, ktoré som absorbovala.

Moja cesta začala v Ríme, kde som strávila veľmi krátky čas. Ani nie celý deň. Trojhodinová večera bola vylúčená kvôli nedostatku času, a tak som zvolila pizzu so sebou z pizzérie, ktorá má fantastické hodnotenia na TripAdvisore.

Ja blbka som si objednala pizzu Carbonara, pretože som veľmi chcela carbonara cestoviny, ale nevyšlo. Mala som pocit, že pizzu robia čerstvo všade. Čakala som asi 12 minút a pizza bola hotová. Predavač otvoril krabicu od pizze a urobil kyslý ksicht nespokojnosti. Kuchár sa na neho zľaknuto pozrel a niečo sa ho po taliansky opýtal. Predavač sa na mňa pozrel a akoby gestom ovoňal pizzu a povedal mi po anglicky, že je to dobré.

Bola som prekvapená, že z pizze nejde para ani vôňa, keď je priamo vytiahnutá z pece. Vzala som krabicu a išla na hotel. Krabica nebola absolútne teplá. Nie že horúca, ale ani teplá. Prišla som na hotel a hladná som začala jesť studenú pizzu s vajcom. Carbonara, aký nápad. Pizza mala chrumkavú kôru, ale inak bola skoro studená.

Hneď som googlila, či je to normálne, ak sa pizza upečie v peci a je skoro studená. ChatGPT mi povedal, že niekedy áno. Ale aj tak pochybujem. Pizza nebola vôbec horúca, skôr to vyzeralo, že bola rozmrazená a nie dostatočne. Je to ako keď si kúpite zmrazenú pizzu, dáte ju do trúby a vyberiete príliš skoro, tiež je studená. Odkiaľ majú tie skvelé hodnotenia?

Na druhý deň som hľadala, kde si dám obed. Čašníci stoja v Ríme pred reštauráciami a snažia sa vás nalákať a doslova vtiahnuť dnu. Mňa však nie, pretože som bola sama. Preto ma každý ignoroval a išiel okamžite k párom, pretože z nich budú mať viac peňazí. Trochu sa ma to dotklo. Pripadala som si neviditeľná. Ani nevedia, že by som tam utratila možno viac peňazí ako pár, vzhľadom na môj hlad a chuť po víne. Nevadí. Čas ma pritlačil a musela som ísť na železničnú stanicu v Ríme, aby som sa dopravila do dediny v Kalábrii, kde budem ďalších 45 dní.

Moje oči zablúdili na najchutnejšie vyzerajúce kúsky pizze, aké som kedy videla. Rôzne druhy. Tiekli mi sliny pri pohľade na ne. Zaradila som sa do radu a snažila sa rozhodnúť, ktorú si vybrať. Keď na mňa prišiel rad, predavačka ma preskočila a obslúžila niekoho, kto prišiel po mne. Bolo mi to čudné, ale okej. Asi som sa fakt zmenila na neviditeľnú. Mala by som zavolať Tonymu Starkovi, aby ma vzal k Avengers.

Táto ignorácia pokračovala a už som si začala hovoriť, že asi robím niečo zle. Išla som na druhú stranu stánku a čakala v rade tam. Druhá predavačka ma ignorovala a pri pozeraní na mňa niečo povedala kolegyni a obe sa začali smiať. Stála som tam totiž dokopy už asi 15 minút. Namiesto toho, aby mi pomohli, tak sa mi smiali.

O ďalších 5 minút mi jedna z nich povedala: „Potrebujete číslo, aby ste si mohli objednať.” To bolo celé. Prišla som teda k druhej predavačke a keď ma uvidela, tak odišla preč. Moja trpezlivosť došla. Odišla som na sushi, kde ste si objednali a zaplatili na jednom mieste a ešte ku mne boli aj milí.

Asi nechápem taliansku kultúru. Alebo som zdegenerovaná, pretože som žila 6 rokov v Anglicku, ktoré je tak slušné, že keď do niekoho na ulici omylom narazíte, tak sa vám ospravedlňuje trikrát. Všade, kam prídete, vás okamžite vítajú slušnými frázami. V Taliansku je to ako v niektorých obchodoch v Prešove. Zákazník má pocit, že obchodníka svojou prítomnosťou otravuje.

Prišla som do malej dediny v Kalábrii, kde som podľa Instagramu a fotiek z Airbnb videla plno reštaurácií, jedla a skvelej atmosféry. Každopádne som prišla na konci mája, čo je pred sezónou. Veľa reštaurácií je zavretých, respektíve otvorených iba v niektoré hodiny. Zabudnite na to, že sú tie hodiny niekde napísané. Je to o tom, že keď prídete, zistíte. Neexistuje žiaden harmonogram. Ešte do toho siesta medzi 13:00 a 17:00.

Išla som aspoň na kávu a čašníčka mi po anglicky vôbec nerozumela a furt sa ma pýtala niečo po taliansky. Naučila som sa pár slov, tak som si dokázala objednať kávu, ktorú som vôbec nechcela, ale aspoň nejaký kofeín. Chcela som americano a urobila mi cappuccino. Káva stála 1.20 eur, čo je pre mňa fakt lacné, keď to porovnám s Londýnom, kde kúpite najlacnejšiu kávu za 3.60 eur.

O pár dní som sa rozhodla skúsiť šťastie s reštauráciou. Išla som v netradičných hodinách o 16:00. Neskoro na obed a skoro na večeru, ale čo už, mala som hlad a v nedeľu sú obchody zatvorené. Reštaurácia s veľmi dobrými hodnoteniami online bola otvorená. V koridore sedeli traja asi 70-roční dôchodcovia s pivom v ruke. To ma trochu odradilo, ale fakt som mala hlad. Vošla som dnu a majiteľ sa ma po taliansky opýtal, čo si prajem.

Odpovedala som, že chcem jesť. Prekrútil očami a s výdychom ma usadil v úplne prázdnej reštaurácii. Až na troch opitých dôchodcov, ktorí hlasno debatovali, čo v taliančine znie, akoby sa každý hádal. Ak ste niekedy boli v Taliansku, viete, že Taliani majú vysoké decibely pri akejkoľvek konverzácii.

Majiteľ mi povedal, že dostanem antipasto a cestoviny. Povedala som okej, ale potom som ľutovala, že som povedala áno na cestoviny, pretože som vedela, že antipasto ma naplní dosť. Sú to kúsky salámy, prosciutto, kapary, chlieb, huby, syr. Chcela som však vyskúšať cestoviny v Taliansku po prvýkrát. Objednala som si aj minerálku.

Prišli mi cestoviny a okamžite som videla, že sú zo sáčku kúpené niekde v supermarkete. Už konzistencia vyzerala umelo a lacno. Nie som žiaden Gordon Ramsay, ale nie som ani debil. Aj keď podľa tohto blogu to tak vyzerá. Haha.

Cestoviny chutili ako kus plastu v paradajkovej omáčke. Zjedla som polku a na zvyšok som sa už ani nemohla pozrieť.

V tejto dedine neexistuje menu s cenami. Každý deň vám navaria niečo iné a vymyslia si cenu. Podľa online recenzií reštaurácia bola v rozpätí 10 až 20 eur za tri chody. Ja som mala dva. Išla som zaplatiť a Talian mi na papierik napísal sumu 23 eur. Bola som už v takom rozpoložení, že som sa na neho usmiala, zaplatila, odišla a nahlas po slovensky povedala: „Čau, už nikdy sa nevrátim. Pekný deň. Pekný odrb.” Ja rozumiem, že v Kalábrii ľudia žijú iba z turizmu, takže ceny musia vyšrubovať. Nevadí mi zaplatiť extra za dobrý servis, výhľad, atmosféru, ale nič z toho som nemala. Cenu si vyložene vymyslel. Ak by som zaplatila menej, vrátila by som sa v budúcnosti aspoň na to antipasto, keď už. Ale pri takej cene a prístupe sa nevrátim už nikdy.

Zaujímalo by ma, koľko by účtoval talianskemu turistovi. To by vysvetľovalo recenzie na webe a hlavne sumu, ktorú ľudia uviedli za tri chody, čo bolo maximálne 20 eur na osobu.

Moju taliansku dovolenku zatiaľ prežívam v Airbnb apartmáne, kde si varím sama. Potraviny sú tu čerstvé a chuťovo fantastické. Príroda je prekrásna a ľudí nechápem, ale možno je chyba vo mne. Každopádne si užívam stratu mojej nadváhy, čo by som si nikdy nemyslela, že práve v Taliansku schudnem.

Moju cestu môžete sledovať na mojom Instagrame, TikToku či Youtube. Môžete ma podporiť akýmkoľvek príspekom cez môj Paypal.