Nicole Ven

Kostol som navštívila v rôznych krajinách a musím povedať, že princíp je všade rovnaký. Samozrejme, nikto nie je dokonalý (a nech hodí kameňom ten, kto je bez viny, určite to nie som ja). Avšak niekedy mi naozaj nie je jasné, prečo niekto ide do kostola, ak nemá ani štipku úcty k miestu, kde sa nachádza.

Bola by som radšej, keby ľudia do kostola chodili zo skutočnej túžby po duchovnom obohatení a vďačnosti Bohu, a nie z povinnosti alebo preto, aby mali čo rozprávať susedom.

V Londýne sa mi napríklad stalo, že sa predo mňa postavil pár, ktorý sa začal obchytkávať. Pohoršilo ma to. Prečo to musíte robiť práve v kostole? To už ľuďom nepríde nič ako nevhodné? Prečo tam rovno neprídete nahí?

Niekedy si naozaj želám, aby staršia generácia nikdy nevymrela, pretože mám pocit, že sú poslední, ktorí ešte držia fakľu hodnôt na tomto svete. Podobne, v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne ľudia hlasno debatujú, aj keď sú opakovane vyzývaní k tichu. Je pochopiteľné, že mnohí tam prichádzajú ako turisti a nie ako veriaci, ale sadnúť si na zem, akoby si rozkladali piknik, už hraničí s totálnou stratou rešpektu. Našťastie tam vždy zasahuje polícia.

V Španielsku som videla, ako si ľudia vzali Eucharistiu do ruky a odišli bez toho, aby ju vložili do úst. Nechápem, prečo si ju vôbec berú, ak ju nechcú prijať. Eucharistia je vysvätená a nesmie sa zneužiť – to je záležitosť najvyššej úcty a pokory. Takéto správanie ma núti zamýšľať sa, či ľudia vôbec chápu význam toho, čo robia.

Eucharistia sa musí hneď vložiť do úst, pretože ide o skutočné telo a krv Krista, ktoré si vyžadujú najvyššiu úctu. Okamžité prijatie zabraňuje zneužitiu, strate alebo nehodám, ktoré by mohli byť považované za neúctu. Z teologického hľadiska Eucharistia predstavuje duchovný pokrm, určený na prijatie, a rýchle vloženie do úst symbolizuje ochotu veriaceho prijať Krista do svojho srdca. Tento postup tiež zdôrazňuje, že Eucharistia má byť prijatá dôstojne a s úctou, aby sa zabezpečilo jej správne zaobchádzanie.

Nechcem tým odradiť ľudí, ktorí v kostole nikdy neboli. Ak prídete, nemusíte robiť nič, čo nechcete – nemusíte prispievať, spievať ani hovoriť. Ale ak sa všetci postavia, bolo by slušné postaviť sa tiež. Pamätám si mladého muža v Taliansku, ktorý sedel s nohami obkročmo cez tri miesta a počas celej omše sa ani raz nepostavil. Evidentne ho tam dotiahla jeho partnerka, pretože celú dobu kontroloval hodinky.

Pri dokončení mojej púte do Santiaga som zažila omšu, ktorá praskala vo švíkoch. Zaujímavé však bolo, ako sa kostol zrazu vyprázdnil, keď sa začal zbierať milodar. Bohužiaľ, vedľa mňa sedel starší pár, ktorý si počas príhovorov robil srandu z rôznych jazykov, napodobňoval výslovnosť nemčiny či poľštiny a rehotali sa ako deti na základnej škole. Tá istá pani počas omše spievala tak hlasno, akoby chcela všetkým ukázať, že pozná všetky texty naspamäť.

Niekedy si vážne kladiem otázku, prečo sa niektorí ľudia do kostola vôbec unúvajú ísť, keď zjavne nevedia, čo znamená rešpekt.