Nicole Ven

Po chvíľke poézie je čas na byrokraciu. Keď už som tu, tak si idem po môj certifikát. Ale kam? Väčšinou platí nasledovanie davu a presne to aj robím. Čoraz viac mám pred sebou pútnikov s tvrdým obalom v ruke. A úsmevom na tvári. Pred vstupom do budovy stojí ochranka a vysvetľuje čo a ako. Naskenovanie QR kodu mi nejde, ale majú tam aj počítače, na ktorých sa môžem zaregistrovať. V podstate vyplníte údaje ako Vaše meno, národnosť, kedy ste začali cestu a akou trasou ste išli. Je to rýchly proces, ktorý samozrejme končí lístočkom s číslom. Behom minúty som už bola na rade. Vyzerá to ako na pošte. Akurát je tam asi 15 okienok a všetky obsluhujú. 

Staršiemu pánovi som podala kredenciál a hneď ho začal študovať. ,,Je to Vaše prvé Camino?” opýtal sa s úsmevom. 

,,Áno, ale mám pocit, že nie posledné.” Odpovedala som so slzami v očiach. 

,,Išli ste centrálnu trasu, páčila sa Vám?”

,,Veľmi. Krásna príroda, ale bolo to naozaj fakt ťažké.”

V tom momente som sa rozplakala a chytal ma miernejší záchvat sĺz, ktoré nemôžem zastaviť. Trapas. Ďalšia karma. Ženám, ktoré to chytí v práci po prečítaní emailu od nahnevaného klienta, som sa vždy bezcitne smiala. Ako môže niekto takto na verejnosti revať bez racionálneho dôvodu? Veď nejde o život. 

V tom momente som pochopila, že ide o nahromadenú kopisku emócii, ktorá vami lomcuje ako víchrica. Musí to byť nesmierne ťažké žiť s tým každý deň. Asi by som doporučila ísť na Camino a vyplakať sa tam tak na 10 rokov. 

Starší pán mi dal pečiatku svätého Jakuba a objal ma. Klobúk dole objať spoteného nie veľmi voňajúceho človeka. Vytlačený certifikát som vzala ku pokladni a pridala k tomu aj tvrdý obal, ktorý mi ho ochráni. Camino pre Španielsko predstavuje obrovský biznis, ale v tomto prípade je to win win. Čiže síce zaplatíte, ale dá Vám to oveľa viac. A hlavne je cítiť, že to nerobia pre prachy. 

Tak je čas na obed. Obedovečeru a hlavne oslavný prípitok. Je pol piatej, takže sadám do prvej reštaurácie, ktorá je o takomto čase otvorená. Cestoviny s chobotnicou, mušlami a k tomu Rioju. Oslava môže začať. Okolo mňa si sadajú ďalší pútnici, ktorý sú sólo. Premýšľam či sa dať do reči. Celkom váham, ani neviem prečo. Chcem tu sedieť ďalšie tri hodiny s cudzími ľuďmi, alebo tu budem sama s mojimi myšlienkami a odísť môžem kedy chcem? Znie to fakt asociálne, ale je to moja cesta. Idem na hotel. Sprcha, nové oblečenie a späť do mesta čo je pár krokov. V meste hraje orchester, vyšlo slnko. 

Predtým než odídem na koniec sveta sa musím zúčastniť na svätej omši pre pútnikov. Hovorím, že musím, ale samozrejme mám na mysli iba to, že to nechcem zmeškať. Nikde však nemôžem nájsť presné informácie kedy a kde. Ani online, ani na mieste. Môj plán je teda znova ísť s prúdom a hotovo. Okolo 9 ráno idem pred katedrálu, kde si dám kávu a Santiago tortu. Aspoň tak to volajú. Musím povedať, že to bol najsuchší koláč aký som v živote jedla. Výborné na udusenie.

Pred 10 idem do radu, ktorý sa formuje pred katedrálou. Netuším či som správne, ale tak nejak mi to dáva zmysel. Obsadím si miesto v kaplkne a skoro dve hodiny čakám na omšu. Teším sa na preslávené kadidlo, ktoré sa vraj má hojdať vo vzduchu naprieč celej kaplnke. Bez toho by moje Camino ani nebolo ukončené. Aspoň podľa mňa. Kostol praská vo švíkoch, ľudia sedia všade kde sa dá aj na zemi. Interiér kaplnky je úchvatný a keď sa na konci omše rozozneje orgán, podskočí so mnou. Ten zvuk mi rozbrnká každú bunku môjho tela. Už keď strácam nádej, vtedy zbadám obrovské kadidlo, ktoré sa zosúva pomaly dolu na lanách. A predstavenie môže začať. Je to úchvatné. Obrovské kadidlo sa vznáša sem a tam celou kaplnkou do toho hrajúci orgán. Proste wow. Misia je dokončená. Šup na koniec sveta.

Lístok na autobus už mám, aj hotel. Ľudia mi vraveli, že cesta trvá 3 hodiny, ale ja mám priamy autobus a je tam za hodinku a pol. Pri vychádzaní zo Santiaga ide autobus priamo nad trasou Camina. Usmievam sa pri spomienke na moje boľavé nohy presne v tejto pasáži. Asi po hodinke vidím občas žltú šípku. Vravím si, že sa sem určite raz vrátim. Premýšľala som či vôbec ísť na koniec sveta, pretože všetko končí v Santiagu. Každopádne, treba životu hovoriť viac áno ako nie. 

Po príjazde sa najprv ubytujem v hoteli a tak idem na to. Fisterra je typické prímorské mestečko plné hotelov a reštaurácií. Posledný krát nasledujem žlté šípky vedúce cez centrum až na kopec. Krásna prechádzka a keďže sa nikam neponáhľam, robím plno fotiek a videí. Atlantický oceán sa cerí na obzore. Capo Finisterre je na kopci takže do oceánu sa nedostanem. Nie že by som chcela. 

Po trojkilometrovej prechádzke hore kopcom z diaľky vidím povinnú foto lokáciu. Konečne. Kilometer 0.00. Oficiálne. Ľudia okolo mňa si myslia, že som to práve došla pešo a tak sa predbiehajú kto ma vyfotí. Nemám pocit podvádzania, pretože Camino naozaj skončilo v Santiagu. Na koniec sveta išli už iba Rímania, ktorí nedokázali pochopiť, že za obzorom je ďalší svet. To, že niečo nevidíme neznanemá, že to neexistuje. 

Po pár krokoch sa mi naskytne skutočne neuveriteľný pohľad na nekonečný Atlantický oceán. V tom momente som rada, že som sem šla. Dole sa dostať nedá, ale môžem po skalách zísť o čosi nižšie preč od detí a turistov. Mať trošku chíľku súkromia pre seba. Nie som jediná s týmto nápadom a toto je moment na super selfíčko. Terén je dosť nebezpečný, ale nevidím žiadnu tabuľu, ktorý by vstup zakazovala. Asi to vzdali, pretože nič nedokáže zastaviť pútnika, ktorý prešiel túto cestu pešo až na koniec sveta. Okolo seba vidím obhoretú topánku, tričko a podobne a spomeniem si, že je pútnickým rituálom niečo na konci cesty zanechať alebo dokonca spáliť. A už viem presne, čo tu nechám. Moje trekingové palice, ktoré sa mi zdola už totálne rozpadávajú keďže som ich používala správne a zapierala sa do nich ako keby išlo o život. 

Snažím sa oceán vnímať naplno a rozbehne sa mi hlavou plno myšlienok. 

Ľudia v sebe nosia rôzne veci. Rôznu záťaž. Videla som ľudí plakať pri príchode, počas omše. Dokonca som plakala tak veľmi, až som ani netušila, že v sebe nesiem niečo také hlboké. Bola to očista mojej duše. Cez bolesť a utrpenie sa dostávaš hlbšie. Prišla som na koniec sveta a je to jeden z najkrajších výhľadov, aké môžeš vidieť. Svet. 

Starší ľudia na vozíčkoch sem prichádzajú, pretože chcú vidieť túto krásu, a nikdy nie je neskoro! Aj oni môžu zažívať radosť a mali by! Ako mladí ľudia máme povinnosť vidieť tieto miesta a zažívať život naplno, pretože môžeme! Moji starí rodičia nemohli. Kvôli želežnej opone nemohli cestovať a poznávať svet. A určite by chceli, aby som mala to čo oni nie. Slobodu.

Moji starí rodičia vyrastali počas druhej svetovej vojny. Takmer priamo na fronte. Mať dom pri Duklianskom priesmyku, kde zomrelo toľko ľudí, že sa farba miestneho potoka zmenila na červenú, nie je detstvo aké by človek mal zažiť. 

Moji rodičia vyrastali za železnou oponou režimu bez slobodného slova and individuálneho rozvoja. 

A ja vyrastám vo svete, ktorý tiež nie je dokonalý, ale môžem robiť všetko čo bolo mojim predkom odoprené. Preto to budem robiť naplno a s radosťou.

Počas celej moje cesty som ani na chvíľu som nemyslela na svojich klientov, korporátnu prácu či biznis. Myslela som len na svoju rodinu. Priateľov. A veci, ktoré mi prinášajú radosť. 

To je skutočný zmysel života.

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.