Deň 13. Niektorí hovoria, že číslo 13 prináša smolu. Nemáte ho dokonca ani na palube lietadla. Je to iracionálne a predsa ho mnohí nemajú radi. Ja ho milujem. 13 bolo vždy mojím šťastným číslom a mala som pocit, že svoje Camino de Santiago dokončím práve na trinásty deň. A tak sme tu.
Zobudila som sa o 7:00, s radosťou vyskočila z postele a pripravovala sa na posledný deň cesty. Zmiešané pocity – som nadšená, že dnes končím, ale zároveň ma to aj trochu mrzí. Len samotná myšlienka na to, že uvidím katedrálu, mi vháňa slzy do očí.
Dnešné raňajky boli najlepšie z celého Camina – presne takto som si to predstavovala! Na výber mali všetko, čo si len viete predstaviť, a poriadne som sa posilnila na posledný deň putovania. Krátko po 8:00 som s úsmevom vyrazila, očakávala som tak 25 km. Začína sa posledný úsek.
Na plno som sa do toho pustila, všade okolo mňa sa zrazu objavili pútnici plní nadšenia. Prvá dedinka, ktorou sme prechádzali, mala krásne stredoveké uličky s veľkým kostolom v pozadí. Interiér bol ešte nádhernejší. Obloha je zatiahnutá, čo je príjemná zmena po včerajšom šialenom slnku.
Postupne som si uvedomovala, prečo Google ukazuje 14 km, zatiaľ čo Camino tvrdí, že je to 25 km. Prechádzame lesmi, kopcami, dedinami – všetkým možným. Okľuky.
Cyklisti prekonávali tieto kopce s takou energiou, akoby boli na steroidoch. Som šťastná, že mám svoje topánky, aj keď mi spôsobujú bolesť achiloviek. Terén je tu všade plný koreňov stromov a musím byť opatrná, ako na ne šliapem. Nikdy predtým som nič také nevidela – to množstvo koreňov, ktoré tvoria chodník.
V jednom momente začne mierne pršať a na ceste nájdem nápis, prekvapivo v češtine: „Vzdej to, otoč se, to nedáš.” Čo za motivačný citát! Prechádzam poliami blízko dediny a na značke Camino je hadia koža. Spočiatku som si myslela, že je to živý had a srdce mi vynechalo úder. Rýchlo som sa vzdialila. Na konci cesty už je trochu neskoro rozmýšľať o hadiom nebezpečenstve.
Dnes som sa snažila zastavovať čo najmenej, aspoň v prvej polovici cesty, aby som si udržala tempo. Šlo to dobre, ale s každým krokom ma nohy boleli čoraz viac. Zostávalo ešte 10 km a ľudia začali pribúdať. Uvidela som chlapíka, ktorého som stretla včera, tak sme sa pozdravili a on sa ma spýtal: „Si v poriadku? Už len 10!“ Odpovedala som: „Jasné, som fajn.“ Ocenila som, že sa staral, ale trochu ma to znepokojilo, akoby mi bolo treba pomáhať. Ako vlastne vyzerám? Vyzerám naozaj tak vyčerpaná?
Pred touto cestou boli mnohí skeptickí, či dokážem Camino dokončiť. Nesnažím sa nikomu nič dokazovať, ale konštatujem, akí rýchli sme v posudzovaní iných na základe vlastných skúseností, schopností, odhodlania. Je to tzv. zrkadlenie. Občas to robím aj ja a viem, že je to chyba.
Chcela som byť už pri katedrále, no súčasne som premýšľala, čo budem robiť potom. Bude po všetkom. Ale zároveň chcem ísť domov. A zároveň chcem ďalej sledovať žlté šípky. Zmätok v hlave, toľko pocitov.
Asi 7 km od cieľa ma niečo úplne prekvapilo. Pred sebou som zbadala starší americký pár. Chvíľu som šla za nimi, kým som ich nepredbehla. Tento úsek cesty bol pomerne rušný kvôli diaľniciam, no bolo cítiť, že sa blížime. Pán povedal svojej manželke: „Čoskoro ju uvidíme. Práve z tohto kopca.“ Čo? Čo to práve povedal? Pridala som do kroku, aby som na ten kopec vyšplhala čo najrýchlejšie – a tam bola. V diaľke sa vynárala katedrála v Santiago de Compostela. Môžete zahliadnuť dve obrovské veže.
Mala som na sebe slnečné okuliare, prevažne, aby som zakryla slzy, lebo dnes som sa už rozplakala asi päťkrát. Tentokrát nie od bolesti, ale od radosti. Zastavila som sa a sledovala katedrálu, ktorá na mňa hrdo pozerala a akoby volala moje meno.
6 km pred cieľom som si musela robiť viac prestávok, lebo moje nohy už mali dosť. Zdalo sa, že to nikdy neskončí. Našla som kaviareň s osviežením a suvenírmi. Kúpila som si chladnú sódu a našla rozkošné tričko s nápisom „Camino Portugués“! Sadla som si a zrazu sa do kaviarne vhrnula vlna cyklistov ako búrka – krik, smiech, objednávanie espressa a pečiatok. O 5 minút boli preč. V tej chvíli som si želala mať bicykel.
Vošla som do mesta. Do okrajovej časti mesta. Pomyslela som si: „To je ono! Som tu!“ Znovu som si musela sadnúť na lavičku, zjedla som jablko a videla skupinu ľudí, ktorí popri putovaní spievali a hrali na gitaru. Všetci sme sa na seba usmiali. Pokračovala som, len aby som zistila, že toto nie je Santiago de Compostela, ale nejaké iné malé mestečko.
Začala som si potichu spievať „Neverending Story“.
Po chvíli som vstúpila do ďalšieho mesta. Ľudia ma ľahko predbiehali, tak som pridala do kroku. Začínala som mať pocit, že tam nikdy nedorazím. Zbadala som otca s malým synom, ktorých som stretla pred pár dňami. Alebo to bol iný otec a syn? Už v tom mám chaos. Kráčala som mestom, ktoré bolo preplnené nielen pútnikmi, ale aj turistami, alebo pútnikmi, ktorí sa teraz podobali turistom, lebo svoje Camino dokončili včera.
Stratila som sa. Niektorí ľudia šli doľava, niektorí doprava, ďalší rovno. Ja som šla rovno. Kde je značka pre katedrálu? Nikde. Posledná časť cesty a šípky jednoducho zmizli.
Mimochodom, „nultá“ šípka je na konci sveta vo Finisterre. Nie tu, takže šípky potom pokračujú číslovaním smerom k oceánu.
Počula som ľudí vedľa mňa, ako hovoria: „Vieš, kadiaľ máme ísť? Nechcem zle odbočiť tak blízko pri cieli.“ No, nebola som jediná, kto si to myslel. A hádajte čo – zrejme som odbočila zle, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno. Videla som námestie. Vstupujete z boku a katedrálu vidíte až vtedy, keď úplne vkročíte na námestie a uvedomíte si, že celá tá krása je priamo pred vami. Nevidíte ju zďaleka, až keď ste doslova priamo pred ňou. A to vás naozaj prekvapí. Máte ju priamo pod nosom.
Prišla som do stredu námestia a pomaly a s bolesťou si sadla. Prísahám, že si nevymýšľam – presne vo chvíli, keď som si sadla, začal zvoniť veľký zvon. Boli presne 3 hodiny popoludní. Svätá Trojica, vážne? Nemala som ani poňatia, koľko je hodín, išla som úplne mimo harmonogramu. Ďalší dôvod na slzy!
Ak hľadáte dôkazy, koľko zázračných znamení ešte potrebujete, aby ste pochopili, že je tu niekto, kto na vás dohliada, pomáha vám, stará sa o vás?
Ako mnohí ďalší, sedíme na zemi, niektorí ležia a konečne si odpočinú. Pozerám na katedrálu s očami plnými sĺz. Musím sa dať dokopy. Spomenula som si na druhý deň, keď som si myslela, že to nezvládnem. A čo deň 3 a 4? A deň 6 v Tui, keď som si kládla otázku, čo tu robím? Na konci pochybnosti zmiznú a objaví sa viera. Vo vás. Vo vaše schopnosti, proces. Vo vesmír.
Ak máte nejaké pochybnosti, tak ich nemajte. K Bohu sa priblížite, keď trpíte. Inak sa zdá, že ho nepotrebujete. Prečo ho voláme, len keď sme chorí alebo keď niečo potrebujeme? Hovorte s ním každý deň. V dobrý deň, vo vynikajúci deň aj v zlý deň.
Na Camine som každý deň ďakovala nespočetnekrát, bez dôvodu, pretože dôvod je vždy. Či som mala bolesť alebo nie.
Natočila som príchody niektorých pútnikov. Boli šťastní, v slzách, a všetci krívali. Tie emócie sú ako horská dráha, možno preto, že všetku tú lásku, ktorú cítime od Boha, je silná, výnimočná a tak mocná sila, že prechádza celým telom.
Cesta je sladšia ako cieľ. Nastavte si cieľ, ktorý je taký veľký, že ho možno nikdy nedosiahnete, alebo ho dosiahnete až úplne na konci. Nech vám to trvá dlho.
Počas Camina som ani raz nemyslela na klientov, korporátnu prácu alebo biznis. Myslela som len na rodinu. Priateľov. Zdravie. Vaše priority sú tak nad slnko jasné, keď vypustíte všetky hlúposti.
Tento výlet mi ukázal presne to, čo som chcela. Dôverovať procesu. Dôverovať inštinktom a dôverovať Bohu. Nebojte sa. Netrápte sa. Buďte praktickí, ale nemôžete všetko kontrolovať, a ani by ste nemali.
3,352 pútnikov prišlo so mnou v ten deň. Túžila som objať svoju rodinu. Tak veľmi. Ale rovnako som nebola sama. Boh ma nikdy neopustil.
Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.
Celá debata | RSS tejto debaty