Nicole Ven

Deň 12. Dnes ma čaká približne päťhodinová cesta do mesta Padrón, poslednej zastávky pred Santiagom de Compostela. Znie to ako typické španielske mesto, však? Padrón.

Zobudila som sa o 7:00 a zišla dole na raňajky, aby som sa neskôr vyhla najväčšiemu teplu, ktoré prichádza poobede. Raňajky boli dobre vyvážené – syr, toasty, šunka, niečo sladké a, samozrejme, dobrá káva. Sedím, vychutnávam si to, a keďže hotel je priamo na trase Camino, vďaka veľkým skleneným oknám vidím pútnikov, ktorí začínajú svoj deň pri východe slnka. Motivujú ma vyraziť! Je to energia ostatných alebo súťaživosť? Či stádový efekt?

Ponáhľam sa von, no keď vyjdem, nevidím žiadnych pútnikov. Ako vždy. Ešte pred 10 minútami ich tu bolo 50 a teraz ani noha. Idem rovnakou cestou ako šli, ale zatiaľ nevidím šípky.

Po 5 minútach uvidím šípky aj pútnikov, ktorí idú inou cestou, čo je vždy mätúce – neviete, či len idú do obchodu alebo niekam inam. Aj keď v Španielsku by bol zázrak, keby bol obchod otvorený už o 8:00 ráno.

Stojím pri hlavnej ceste a v centre mesta už znova žiadne šípky. Google Maps mi ukazuje, že by som mala ísť po hlavnej ceste, no po 230 km viem, že Camino sa hlavným cestám, ak môže, vyhýba. Preto verím svojemu inštinktu a mierim do úzkych uličiek v centre.

Uvidím kostol, a onedlho ma privíta žltá šípka. Môj inštinkt nesklamal!

Ak ste nikdy nešli Camino, neviete si predstaviť radosť, keď nájdete žltú šípku. Doslova ste niekde, kde ste nikdy neboli – v cudzej krajine, cudzom meste, obklopení neznámymi ulicami, cestami, poliami. Netušíte, kde ste, a zrazu uvidíte žltú šípku, keď ju najviac potrebujete. Občas som odbočila nesprávnym smerom a šípku zmeškala, ale nakoniec som ju vždy našla. Je to ako v živote – dôverujte procesu. Dôverujte žltým šípkam. Dovedú vás tam, kam potrebujete ísť.

Rýchlo opúšťam centrum mesta a pripájam sa na lesnú cestu pod diaľnicou. Stretávam ďalších pútnikov a takmer všetci krívame. Teraz je to ťažké už aj pre tých, ktorí začali v Tui, pretože už majú v nohých 85 kilometrov. Sme všetci na jednej lodi, bojujeme, ale povzbudení tým, že sme tak blízko k cieľu.

Prešla som malou dedinkou, no ešte nebola otvorená žiadna kaviareň. V Španielsku to vždy chvíľu trvá, kým dostanete prvú pečiatku, pretože všetko otvárajú neskôr, ale potom máte až príliš veľa príležitostí na pečiatky. Kečup efekt.

Na ceste som narazila na niečo, čo mi pripomenulo domov. Nevidela som to už roky – „komunistické“ detské ihrisko. Jednoduchá kovová konštrukcia, na ktorej sa dá šplhať a visieť ako opica. Perfektné pre deti. Spomínam si, ako sme na tom trávili celé dni, predstierajúc, že sme na vesmírnej stanici alebo v armádnej základni. Keď to vidím, pousmejem sa a nostalgicky spomínam na tie časy.

Po pár dňoch bez poriadneho jedla cítim, že potrebujem bielkoviny a niečo teplé. Na 37. kilometri pred Santiagom nájdem kaviareň plnú ľudí. Objednám si kuracie steaky s vajíčkami a hranolkami – nie najzdravšia kombinácia, ale proteíny sú nutné. Čakám na jedlo večnosť, ale kuchár bol veľmi milý a ospravedlnil sa. Ak sa vám niekto ospravedlňuje, nemusíte vedieť jeho jazyk, aby ste pochopili, o čo ide.

Beriem si pečiatku a vravím ľuďom okolo: „Už len 37 km!“ a všetci sa usmejeme. Znova idem horským terénom a nachádzam prameň s asi s pitnou vodou. Prameň vyviera priamo z kopca a vyzerá ako minivodopád. Ľudia predo mnou si vrelo naberajú a pijú. Takto krásny prameň mi stojí za ten risk. S chuťou sa napijem a osviežim.

Tesne pred Padrónom vidím znovu veľké diaľnice. Na vstupe do mesta prechádzam mostom a zapínam Google Maps, aby som našla svoj hotel. Môj hotel je priamo na trase Camino, ale nikdy som si nebola istá, kde presne, tak použijem Google Maps na presnú adresu.

Pridáva mi ďalšie 3 kilometre. Som už vyčerpaná a nech mi nikto nehovorí, že 2-3 km nič neznamenajú – na Caminu sú to najdlhšie a najbolestivejšie kilometre. A hádajte čo? Zajtra si to zopakujem.

Cez ubytovne, parkoviská, trhoviská, ulice… Ako veľké je toto mesto, preboha? Cítila som sa, akoby som kráčala na bežeckom páse. Pohybujem sa vôbec vpred?

Všimnite si ako moje dni začínajú s veľkým úsmevom a pozitínou energiou a končia tak trochu nevrlosťou až do momentu nájdenia nocľahu a jedla. Pri vyčerpanosti sa meníme na našu pôvodnú identitu – zvieratá. Jediné čo nás v tej chvíli zaujíma je kde nájsť jedlo a kde sa vyspať. Keď to nájdeme, sme znova pokojní a spokojní.

Niektorí ľudia vravia, že nemajú vzťah k prírode. Alebo ho stratili. Ale ľudia sú príroda. Ak zapracujete na vzťahu so sebou, zmení sa aj vzťah k prírode.

Za celé moje Camino som počas cesty a tým myslím počas prestávok od chodenia pozrela na sociálne siete asi na 5 minút denne. Vždy som sa snažila byť naplno sústredená na prítomnosť a na to čo sa deje pred mojimi očami a nie vo svete. Tak ako za starých čias. Sú v tom výhody aj nevýhody, ale mať medzi tým rovnováhu nie je na škodu.

Mám známych, ktorí sa mučia sledovaním videí z vojen zo sveta celý deň. Prináša im to depresie, úzkosť, slzy a nevedie to nikam. Je dobré byť informovaná, ale podľa môjho názoru si nemôžete brať na plecia všetku tiahu sveta. Ak môžete pomôcť, tak niečím pomôžte, ale nerobiť nič okrem pozerania hrozných videí je bez dobrého efektu.

Prechádzam cez centrum a opäť strácam šípky. Musím povedať, že napriek mojej dlhe ceste a skúsenostiam sa vždy v meste stratím aspoň na chvíľku. Každopádne som rada, že som začala už v Portugalsku a neblúdim až tak beznádejne ako niektorí pocestní, ktorým sa vždy snažím pomôcť ak cestu viem.

Zrazu počujem niekoho spievať. Och môj bože, pamätáte si to dievča z ,,väzenského“ albergue v Tui, ktoré prišlo do záhrady, krívajúce a obviazané, spievajúc si? Je to ona! Vyzerala veľmi sebaisto, čo sa týka smeru, tak som ju nasledovala a opäť našla šípky.

Pripomenula mi Československý film, kde jedna postava nosí stále v škole sluchátka a keď niečo povie, tak to musí zatancovať a zaspievať.

Konečne, okolo 13:00, uvidím svoj hotel. Do check-inu zostávajú ešte dve hodiny, ale skúšam šťastie. Recepčná mi s radosťou oznámi, že moja izba je pripravená! Hurá! Zaplatila som si aj raňajky na zajtra. Rutina je jasná – vyperiem oblečenie, osprchujem sa, vymením náplasti a vyrazím na jedlo.

Hotel síce ponúka večeru, ale až po 19:30. Nie, ďakujem. Prehľadala som ulice, ale ešte som nebola taká hladná, tak som len šla do miestneho obchodu po jedlo na večeru.

Chcela som si dopriať papričky Padrón priamo v Padróne, ale žiadna reštaurácia ešte neponúkala jedlo, len drinky. Bolo tak horúco, že som alkohol radšej vynechala. Určite si ho dám zajtra, keď dorazím do Santiaga…

Neviem koľko je stupňov, ale vonku sa už nedá ani byť, nie to ešte piť.

Našla som si hotel v Santiagu na 2 dni asi 20 metrov od katedrály. Konečne chcem natočiť video s mojou super kamerou, ktorú skoro vôbec nepoužila. Takže potrebujem byť čo najbližšie ku katedrále, aby som mohla natáčať dojemné príchody pútnikov a sprostredkovať tak emócie aj vám všetkým, ktorí si nevedia predstaviť aké to je naozaj dokončiť túto cestu.

Pred spaním som si spravila svoj obvyklý rituál, pozrela som sa na mapu a obdivovala, ako ďaleko som prišla. Zvláštne bolo, že šípky ukazovali 25 km do Santiaga, no Google Maps ukazoval len 14 km.

To je veľký rozdiel, hlavne pre moje nohy.

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.