Nicole Ven

Deň 10. Keďže som poriadne nespala kvôli hluku generátora a bolesti v nohe, chcela som si dnes trochu pospať. Check out z hotela bol do 12:00. Nakoniec som vstala o 10:00 a dokrivkala sa do kúpeľne. Pľuzgier, veľký ako hrozno, nezmizol, zdalo sa, že je ešte väčší. Skvelé.

Pomaly som si obliekla ponožky a obula si topánky. Chôdza bola bolestivá, ale s pomocou palíc som to zvládala. Vyšla som z hotela a po 20 metroch vošla do lekárne. Bola to doslova zlatá príležitosť, takže tentoraz som nebola tvrdohlavá a išla som rovno dnu.

Musela som čakať na zamestnanca, ktorý vedel po anglicky, a ten sa ma spýtal: „Pľuzgier praskol?“ Povedala som, že nie. Pokračoval: „Dám ti ihly a musíš ho prepichnúť, inak bude rásť a bolieť ešte viac.“ Keďže neznášam ihly, odmietla som a povedala, že praskne sám, keďže na ňom chodím, a inak to nejde. Nachádzal sa totiž na spodnej časti nohy, takže bolo jasné, že sa to stane.

Len som potrebovala, aby sa nezapálil. Dal mi väčšie náplasti, dezinfekčný sprej a uistil ma, že keď praskne a dám si tú náplasť, už to nebude bolieť.

Odišla som spokojná a moja ďalšia misia bola chodiť tak tvrdo až pľuzgier praskne. A verte či nie, po dvoch minútach praskol mierne a o hodinu úplne. Keď pľuzgier naplno praskne, už to veľmi nebolí. Len trochu, ale je to obrovská úľava. Nechcela som zastavovať počas dnešnej krátkej chôdze, len 13 km, tak som sa rozhodla postarať sa o pľuzgier až v hoteli.

Zastavila som sa v miestnom obchode, kúpila si ovocie a vodu a vyrazila som. Na kávu… Toto bol môj najneskorší štart, keď som si sadla do kaviarne o 10:30. Objednala som si croissant a americano. Čašníčka lietala hore-dole, bolo tam rušno. Ako vždy.

Musím povedať, že som počula mnoho názorov, že Španieli sú leniví – viete, príliš veľa slnka, pláž, nechce sa im pracovať. Ja neviem, práca je konštrukt spoločnosti, ale v Portugalsku a v Španielsku majú kaviarne a bary obrovský priestor, či už vnútri, alebo vonku na terase. Keď si sadnete, čašník/čašníčka je pri vás okamžite, behá sem a tam s úsmevom na tvári, naozaj v dobrej nálade.

Takže mi, prosím, nehovorte, že Španieli sú leniví, keď na Slovensku alebo v Česku sú terasy často zatvorené alebo obmedzené, pretože čašníčka povie: „Terasa je zatvorená, nebudem behať hore-dolu, bola by som taká unavená.“ Nikdy nezabudnem na túto vetu od čašníčky v Karlových Varoch. Nič proti nej, ale nie je to jej práca?

Tu máte obrovský priestor na obsluhu a jeden čašník s úsmevom to zvláda.

Vyšla som z mesta cez nádherný rímsky most a vydala sa do prírody. Ani dnes nebol na oblohe mráčik. Scenéria znova nesklamala. Na výstupe cez veľké skaly som stretla staršiu pani s mladším mužom, ktorý mohol byť jej syn alebo opatrovateľ. Išla krok za krokom veľmi pomaly a on jej pomáhal, aby sa neporanila na náročnom teréne. Na rýchlosti nezáleží. Nie sú to preteky.

Kontrast medzi super rýchlymi Talianmi, ktorí už boli dnes v Santiagu, ma núti premýšľať. Keď sme mladí, máme pocit, že musíme ísť rýchlo, pretože nemáme dosť času. Pozrite sa na deti – chcú všetko hneď a teraz. Majú iracionálnu netrpezlivosť a strach, že ak sa to nestane dnes, už nikdy sa to nestane.

Ako starneme, čas sa spomaľuje a my s ním. Čas je relatívny k situácii, okolnostiam, nastaveniu mysle. Vždy plynie rovnako, ale ak sedíte v prázdnej miestnosti a tri hodiny pozeráte na stenu, zdá sa vám, že čas ide veľmi pomaly. Ale ak sa bavíte s priateľmi tri hodiny, zdá sa vám to ako 30 minút.

U mňa je to hlavne pri písaní blogov, strihaní videí, čítaní kníh. Strávim pri tom dlhé hodiny a vždy som prekvapená, keď sa pozriem na hodinky. Čas letí strašne rýchlo ak robíte niečo čo vás fakt baví.

Taliani šli rýchlo, pretože mohli. Stará pani nemohla. Ale napríklad Nemka z generácie Z, ktorú som často stretávala počas prvých štyroch dní, išla pomaly a vychutnávala si každú sekundu. Tiež mohla ísť rýchlejšie, bola rovnako fit ako Taliani.

Premýšľam, aká je psychológia za ich rozhodnutiami. Keď sa pozerám na seba, snažila som sa ísť rýchlejšie, aby som zapôsobila na seba, na ostatných, aby som si posunula limit, ale moje telo mi povedalo, aby som spomalila. Keď sa teraz pozriem spätne, stále si prajem, aby som mohla ísť rýchlejšie. Nabudúce chcem ísť rýchlo každý deň, len aby som vedela, že to dokážem. A aby som vedela, aké to je byť tak fit, že dokážem niečo, čo mnohí ľudia nedokážu. Ego? Asi.

Camino dnes bolo naozaj rušné, ešte viac ako včera, a koľko je tu cyklistov! Sotva som mala chvíľu pre seba. Chýba mi Portugalsko, kde som väčšinu času bola sama. Páči sa mi však, ako sa Camino mení. Nemusela som sa už obávať, že nezískam dve pečiatky denne, pretože každá kaviareň mala pečiatku a bolo ich tu viac než dosť. Mnohé kaviarne v Španielsku vám však dali pečiatku len po tom, čo ste si niečo kúpili. Nie všade, ale povedzme, že dosť často.

Dnes som vošla do kaviarne a chcela som si kúpiť veľkú fľašu vody. Keď som zbadala pečiatku, hneď som ju vzala do ruky, ale čašníčka ma uvidela a vyzeralo to, že ma chcela zastaviť, no pečiatku som už mala v ruke. Hneď sa ma spýtala, čo by som si chcela objednať, a schovala pečiatku pod pult.

Kúpila som si veľkú fľašu vody a vymenila ju za tú, ktorú som si nabrala z trochu podozrivého zdroja na ceste. Myslela som si, že ak tam nie je nápis, že voda nie je pitná, mala by byť v poriadku aj keď to bolo uprostred ničoho. Stále som si však nebola úplne istá.

V lese som začula hudbu a uvedomila si, že tam je huslista, ktorý mal tiež pečiatku. Bola zadarmo, s možnosťou príspevku. Zobrala som si pečiatku a dala nejaké peniaze do jeho husľového púzdra. Bolo to naozaj magické byť uprostred lesa a počuť krásne husle, ktoré sa zrazu vynorili odnikiaľ. Dnes som už mala štyri pečiatky a začala som premýšľať, či mi nedôjde miesto v kredenciále, kým sa dostanem do Santiaga! Možno by som si od tejto chvíle nemala brať pečiatku na každom kroku.

Pomaly, ale isto som začala pociťovať únavu z nedostatku spánku. A samozrejme aj z toho, že som prešla 200 km za 10 dní. Pred cestou som si myslela, že chodiť 20 km denne nie je veľký problém, ale nezohľadnila som počasie, terén, bolesť a fakt, že mám len 163 cm. Môj krok je oveľa kratší než napríklad u dospelého muža. Pamätám si, ako som kedysi chodievala domov s kolegom, ktorý meral 190 cm, a keď spravil jeden krok, ja som musela takmer bežať, aby sa mi nevzdialil.

Dnes prišla úplne nová bolesť. Pľuzgier, ktorý praskol, bol v poriadku, čo sa týka bolesti, ale moje achilovky boleli neskutočne. Bolo to kvôli topánkam, ktoré majú veľmi tvrdú podrážku, aby zabránili bolesti, keď šliapnem na ostré kamene, ale zároveň sú tvrdé na achilovky. Na toto neexistuje riešenie. Telefonovala som pred pár dňami s kamarátkou, ktorá mi povedala: „Neviem, ako môžeš toľko chodiť, pretože u mňa je jedno, aké pohodlné sú topánky, po chvíli ma vždy niečo bolí.“

Nakoniec som dorazila do Pontevedry viac ako hodinu pred check-inom, tak som sa rozhodla zájsť do miestneho obchodu. Nakúpila som si jedlo a pre istotu aj ďalšie náplaste. Dnes som neplánovala ísť do reštaurácie. Po nákupoch som sa rozhodla skúsiť šťastie s týmto 4-hviezdičkovým hotelom hodinu pred check-inom. Bol naozaj luxusný.

Recepčný mi vraví: ,,Nebojte sa, izba je už zaplatená. Všetko je v poriadku, môžeme Vás ubytovať.“ Bola som zmätená. Myslel si, že to niekto platil za mňa? Prečo by som inak nevedela, že je to zaplatené? Alebo len priveľmi premýšľam? Je normálne, že recepcia Vám potvrdí platbu, ale ešte nikdy mi to nikto nepovedal či už týmto tónom, alebo slovami, ktoré by zneli takto.

Vyzerám, že potrebujem, aby mi to zaplatil otec alebo sugar daddy? Ale vlastne, pri kúpe vína v obchode odo mňa vždy pýtajú občiansky preukaz, asi to dáva zmysel.

Moja izba bola pripravená, hurá!

Šla som na štvrté poschodie a dúfala, že tentokrát bude pekný výhľad, ale po predchádzajúcej skúsenosti som na to nebola príliš zaťažená. Vošla som do izby, alebo skôr do bytu. Táto izba mala chodbu, obývačku a spálňu, všetko oddelené a veľké. Tak to už hej! Cena izby nebola taká vysoká, aby som dostala takéto ubytovanie, ale prijímam! Pozrela som sa na výhľad, videla som hlavnú ulicu a palmy v diaľke, veľmi pekné!

Najprv som si dala sprchu a postarala sa o prasknutý pľuzgier. Všetko vyzeralo v poriadku! Potom som urobila niečo, čo ma rozosmialo. Vybalila som si nákup a zjedla jahody. Kúpila som aj physalis, sladké žlté čerešne, ktoré sú dosť lepkavé a drahé, ale plné vitamínu C.

Po otvrení obalu som zistila, že sú úplne vysušené a keď som ich chytila, doslova sa rozpadli na prach. Ako to môžu predávať, neviem, ale opäť ma to vôbec nerozhodilo, skôr pobavilo.

Potom som si vybalila bagetu a paštétu, ktorú som si kúpila. Som v 4-hviezdičkovom hoteli a namiesto toho, aby som si objednala luxusné jedlo z hotelovej služby, jem bagetu s paštétou a paradajkami. Ale večera sa podáva až od 20:30 a ja som hladná teraz! Škoda, že nemám rezne…

Sedela som na stoličke a premýšľala, že som nebola na dovolenke, ktorá by trvala viac ako 3 dni, už 14 rokov. Celý život som robila krátke lacné výlety, tak prečo si to teraz nevynahradiť?

Prečo sa vždy cítime vinní, keď minieme peniaze, ktoré máme? Peniaze, ktoré sme si poctivo zarobili tvrdou prácou, krvou, potom a slzami? Nekupujem si Gucci ani žiadne značkové oblečenie. Ak ma v nich vidíte, bol to dar. Kupujem si to najlacnejšie oblečenie a svoje peniaze radšej miniem na cestovanie a knihy. Radšej si kúpim 20 kníh ako nejaké drahé značkové topánky či kabelku.

Predtým, než som šla spať, som si zarezervovala ďalší hotel, a bol to posledný voľný v celom meste. Načasovanie je správne! Tento hotel má aj wellness, ale nemôžem ho využiť, pretože si musím udržiavať nohy suché.

Som tak blízko svojho cieľa. Nechcem, aby to skončilo. Milujem Španielsko. Ľudia sú tu tak pracovití, milí, usmievaví, šťastní a počasie je dokonalé. Ach, Galícia, ukradla si mi srdce.

Musím však povedať, že pri chôdzi veľa myslím na domov. Na chatu. Každý les mi pripomína prechádzky lesom v okolí skromnej chaty mojich rodičov. Tento výlet ma mentálne a fyzicky posilnil. Neskutočný piliér viery, modlitby, sila uzdravenia tela. Musím to zvládnuť. Ako som už raz povedala, nerastieš vo svojej komfortnej zóne, ale v prostredí, ktoré nepoznáš.

Bola som tri mesiace na slnku a ani raz som neochorela. Cítim sa úžasne, keď trávim 16 hodín denne vonku. Mimo obrazoviek, okrem chvíľ, keď som večer na telefóne a dávam storíčka na Instagram, aby moji blízki videli, že som okej.

Depresia? Aká? Kde? Úzkosť? Stres? Je zaujímavé, že som na tejto cesta už emočne prežila všeličo, ale ešte ani raz žiadne depresie a úzkosť.

Jedna vec je istá. Ak nám nie je psychicky dobre, určite nám nepomôže byť zavretí medzi 4 stenami sediac celý deň pred televízorom.

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.