Deň 4. Po včerajšom mini večierku som vstala celkom oddýchnutá okolo 8 ráno. Dnes ma čaká iba 12 kilometrov, ale už teraz viem, že to bude asi o niečo viac. Cieľom je mesto Ponte de Lima, z ktorého potom pôjdem vyše 30 kilometrov cez hory, čo ma desí úplne najviac. Snažím sa na to nemyslieť, ale určite bude lepšie, keď do hotela dorazím čo najskôr, aby som mala čo najdlhší oddych.
Pred dverami počujem Talianov, ktorí nie a nie odísť. Viem, že na mňa čakajú, ale bohužiaľ nemám v pláne ísť s nimi. Za prvé, ledva chodím, za druhé, chcem ísť sama, nielen svojím tempom, ale aj so svojimi myšlienkami. To je celá pointa camina, aspoň pre mňa. Pomaly sa snažím rozchodiť a už viem, že si tenisky znova nedokážem obuť. Ako dnes zvládnem 12 kilometrov, keď idem do kúpeľne po štyroch?
Taliani konečne odišli a mohla som vyraziť. Sorry, chlapci. Keďže som nebola v obchode, nemám ani kávu, ani raňajky, a som v lese, čiže na kaviareň si budem musieť počkať.
Asi po hodine sa mi podarí nájsť kaviareň a koho nestretnem? Arogantné a zahalené Číňanky. Dám si americano a croissant a pokračujem ďalej. V lese som si našla palicu, ktorá mi dosť pomáha chodiť. Mám bolesti, ale krásy prírody mi dodávajú energiu. Znova si nadávam, ako som sa zle pripravila.
Nával krvi a kŕče v chodidlách sa opakujú častejšie a je to najnepríjemnejší pocit, ktorý do smrti nezabudnem. Vzhľadom na sandále je dosť možné, že sa mi prasknuté pľuzgiere infikovali a zapálili. Celú cestu sa modlím a hlavne premýšľam, čo urobím zajtra pri 30 kilometroch cez hory. Myšlienka vzdať sa ma prenasleduje. Prihováram sa k Bohu a prosím ho o zázrak.
Nedokážem urobiť ani veľa fotiek, pretože sa sústredím na bolesť v nohách. Hovorím si, že o tom táto cesta je. Podľa tradície je celá pointa v tom, že pykáte za svoje hriechy a na konci cesty vám je odpustené. Utešujem sa tým. Utrpenie je nevyhnutné.
Idem okolo kostolov a vravím si, koľko si Ježiš vytrpel, než prišlo vykúpenie. Slzy sa mi valia spod slnečných okuliarov. Presne preto idem vždycky sólo. Je zaujímavé, aké myšlienky máme, keď sme sami. Niekedy myslíme na ľudí, ktorí nás zradili a zranili, a nespomíname na nich v dobrom. Tu je to však vylúčené, pretože už trpím za minulé hriechy dosť, takže nepotrebujem nové!
Táto cesta začína byť myšlienkovo hlbšia. V jednom momente ma zavalí myšlienka z ničoho nič. Zlyhala som. Vždycky som si vravela, že zabezpečím rodičov, aby už nemuseli pracovať a užili si život bez práce. Nepodarilo sa mi to uskutočniť a obaja musia chodiť do zahraničia, nervovať sa, aby sa uživili. A ja som tu, uprostred Portugalska bohvie prečo. Slzy nedokážem udržať.
Nie som typ, ktorý má záchvaty plaču, ale čím viac fyzickej bolesti zažívam, tým jednoduchšie je plakať. Ako ma táto myšlienka vôbec mohla napadnúť? Netušila som, že ma to v hĺbke duše trápi. Je neuveriteľné, čo všetko držíte v sebe, a je to zakorenené tak hlboko, že o tom ani neviete. Po vyplakaní prišla úľava. Mala som pocit, akoby táto myšlienka a vina zo mňa odišli.
Stále viac si uvedomujem, o čom je táto cesta a prečo ju ľudia robia. Na druhej strane, ľudia, ktorí nejdú sami, sa o tento proces ukracujú. Síce si nadávam, že nie som na túto cestu pripravená, ale asi by som tieto očistujúce psychické stavy nemala. Vo všetkom negatívnom sa dá nájsť niečo pozitívne.
Po ceste stretávam babku pred jej domom, ktorá niečo vykrikuje s úsmevom. Usmejem sa a prejdem okolo. Ona pritom odkryje utierku a má pod ňou plno ovocia. Po troch krokoch sa zastavím a vravím si, že ju nemôžem odignorovať. Camino je aj o tom pomôcť ľuďom, ktorí tam žijú, hlavne keď sa vám nesnažia niečo vnútiť alebo predať, ale keď vás iba privítajú úsmevom a zaželajú šťastnú cestu — Buen Camino. Vrátila som sa k nej a pýtala som si banán. Dala mi ho a odišla po ďalšie. Čakala som tam a hrabala nejaké drobné.
Ukazovala mi, že nič za to nechce, a že mám ísť ďalej. V žiadnom prípade. Vyhrabala som všetky drobáky, čo som mala, a nechala som jej ich na stole. Išla som ďalej a potrebovala som sa napiť. Babka uvidela, čo robím, a hneď mi doniesla pol litrovú minerálku s ľadom. Pozerala som, či ešte mám nejaké drobné, ale znova kývla rukou a posielala ma preč. Tá voda bola tak ľadovo osviežujúca, že som polovicu hneď vypila a trochu som si vyliala na boľavé opuchnuté nohy.
Dodalo mi to silu ísť ďalej. Za mnou sa držal otec a asi 12-ročný syn. Napadá ma, či mamka ostala doma, alebo zomrela, a camino je dobrý spôsob, ako nesedieť doma a nesmútiť.
Okolo 13:00 vchádzam do Ponte de Lima. Vítam ma rieka a mini pláž, kde sa ľudia kúpu. Nádherný rímsky most v diaľke, no nemám absolútne energiu ho vyfotiť. Už chcem byť v hoteli. Tu odchádzam od šípok a idem podľa Google maps do hotela. Hotel mám skoro 3 kilometre od camina a nemôžem ho ani nájsť. Adresa na Bookingu sa nezhoduje s Google Maps. Je to frustrujúce, ale na druhej strane ma čoraz menej trápia banálne veci.
Musela som sa kilometer vrátiť, pretože som išla na opačnú stranu. Samozrejme. O tom je život. Furt vás chce doje*ať. Ide o to, či sa zlomíte alebo nie.
Nachádzam môj hotel v diaľke a čo nevidím. Asi 10 metrov od neho je obchod so športovými potrebami. Vchádzam dnu a pýtam sa, či majú trekingové palice. Predavačka kýve, že nie. Odchádzam.
Som ja vôbec normálna? Trpím jak hovädo. Modlím sa k Bohu, nech mi pomôže, a on zariadi športovú obuv 10 metrov od môjho hotela. A čo urobím? Tvrdohlavo si poviem: načo mi sú nové topánky? Toto bola najväčšia chyba na celom camine a už čoskoro za to draho zaplatím…
Na druhej strane, obrovská lekcia do života. Možno zo mňa camino tú tvrdohlavosť nakoniec vymetie.
Ubytovávam sa v hoteli. Recepčná mi vraví, že mi skúsi vybaviť lepšiu izbu. Urobí mi kávu, dá mi pečiatku a čakám. Nakoniec príde a vraví mi, že izbu, ktorú som si zarezervovala, dali nakoniec nejakému páru, pretože tam je dvojposteľ. Nemám energiu hádať sa.
Ubytovala ma na prízemí, 2 metre od recepcie, 5 metrov od kuchyne a spoločenských priestorov. A je tam zdieľaná kúpeľňa, a je mužská. Recepčná mi hovorí, že ju môžem používať, lebo ženská kúpeľňa a záchod sú až na prvom poschodí.
Rýchlo sa osprchujem a zájdem do izby. Z vankúšov si urobím hradbu a vyložím nohy. Tak a teraz sa už nepohnem. Ani som nepila, aby som sa nemusela postaviť a ísť na záchod. Samozrejme, že za pár hodín som šla, ale všetky kúpeľne, čiže dve, asi pre 20 ľudí, boli obsadené. Tento hotel bol skutočný test mojej trpezlivosti.
Každopádne, ma hlavne trápi moja zajtrajšia, minimálne 30 kilometrová, prechádzka cez hory. Neexistuje, že to prejdem v sandáloch. Nohy mám vyložené a modlím sa, aby mi do rána odpuchli.
Idem spať skoro, pretože chcem začať už o 5 ráno. Každopádne, ma budí recepcia, hluk zo spoločných priestorov a kuchyne, a neustále autá z cesty. Nemôžem spať napriek únave. Keď vidím moje opuchnuté, boľavé nohy, premýšľam nad tým, ako to zajtra dám. Čo ak si spôsobím horšie pľuzgiere alebo nebudem môcť stúpiť na nohu? Zvažujem aj možnosť, že tu zajtra ostanem ďalší deň.
Ako motiváciu si púšťam videá z vojenského výcviku. Americkí SEALs majú týždeň výcviku, ktorý sa volá týždeň z pekla. Vôbec vás nenechajú spať a každý deň ste podchladení a vystavujete sa neuveriteľnej fyzickej záťaži. V priemere 70 % adeptov to nezvládne a počas týždňa z pekla to vzdá a musí opustiť výcvik. Nebudem mať zajtra síce týždeň z pekla, ale určite to bude deň z pekla…
Potrebujem zázrak.
Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.
...už nič, však je ex! Ale za mlada to bola... ...
Vsetky zenske nohy su rovnake......ale mat 80... ...
...to sú tie ženy, ktoré si myslia, že sú... ...
Celá debata | RSS tejto debaty