Nicole Ven

Deň 2. Prebúdzam sa po tichej noci celkom oddýchnutá. Nohy ma stále bolia, ale sú len trochu opuchnuté. Rozhodla som sa striedať svoju obuv. Jeden deň tenisky, druhý deň sandále. Chcem, aby noha dýchala, veď je dosť horúco! Veci, ktoré som vyprala, ešte nie sú úplne suché, ale čo už. Pripevňujem ich na batoh zvonku.

O 8:00 idem úplne vyhladovaná na raňajky. Konečne jedlo a káva. Bolo tam celkom rušno, každý chcel začať cestu čo najskôr. Nejaký chlapík si pravdepodobne hneď položil prázdny pohár na jeden zo stolov, aby si ho rezervoval.

No, to ale ešte nestretol Slovenku z východu. Nebolo si kam sadnúť, a pokiaľ pohár nie je plný, akoby tam ani nebol. Sadla som si k stolu a celý ho obsadila jedlom a kávou. Našťastie mali slané raňajky: toast, šunku a syr. Chlapík na mňa pozrel, akoby som mu ukradla štena. Veď si mohol prisadnúť.

Odišiel.

Pri raňajkách som si pozerala cestu na Google maps, ako sa dostať do mesta Barcelos, kde mám zarezervovaný hotel. Keďže som v meste, ktoré je súčasťou pobrežnej cesty, potrebujem nájsť šípky, ktoré ma zavedú späť na centrálnu trasu. Netušila som však, kde sú.

Pôjdem podľa Google a snáď nejaké uvidím. Už som nemienila zablúdiť! Najprv sa dostať do dedinky Rates a potom Barcelos.

Vydávam sa na cestu v pozitívnej nálade, napriek tomu, že ma čaká vyše 30 kilometrov. Ráno máte najviac energie a kofeínu, čiže aj najlepšiu náladu.

Prvé, čo vidím, keď vychádzam z mesta, je obrovská rímska klenba a zároveň brána a stena tiahnúca sa až do nevidím. Zvyšky Rímskeho impéria sú pre dievča zo Slovenska teda vec. Ľudia okolo mňa idú do práce, akoby nič. Ja viem, ak niečo vidíte po tisíci raz, vôbec vás to neohúri. Každopádne sú to len materiálne veci, a preto majú iba dočasný účinok.

Za chvíľu vidím krásny kostol a dvíha sa mi nádej na žlté šípky Camina. Tie sa vždy tiahnu okolo kostolov.

Bohužiaľ, nie tentokrát.

Google Maps ma vedie popri dosť rušnej ceste plnej áut, našťastie je tam chodník. Je to industriálna časť a určite by som tu nešla v noci. Nebolo by na škodu mať peprák.

Snažím sa ísť rýchlejšie a túto časť prejsť čo najskôr. Kam asi tak šli ostatní pútnici? Asi pokračovali na pobrežnej ceste. Nedáva to zmysel? Mať vedľa seba oceán a nie cesty s autami.

A je to tu! Mám to. Žltá šípka, ktorá sa zhoduje aj s mojou Google trasou. Vďakabohu! Ten pocit, že idem správne, je neuveriteľná eufória. Znova som tam, kde mám byť! Znie to asi banálne pre čitateľa, ale kto sa nechal viesť cez dve krajiny iba šípkami ledva namaľovanými na lampách, pochopí moju radosť.

Po včerajších rýchlostných cestách, kde som bola občas dosť nebezpečne blízko áut, ktoré okolo mňa fičali, som sa veľmi potešila, keď som uvidela staré rímske chodníky a aleje. Deň dva vyzerá nádejne na nejakú tú krásnu krajinku. Konečne.

Portugalsko zatiaľ opisujem, čo sa týka agrikultúry, ako krajinu kukurice. Všade samá kukurica. V Taliansku vinice, v Česku chmeľ a v Portugalsku kukurica. Musím však povedať, že sa nesťažujem, je to krásny pohľad. Stretávam kone, ktorým sa asi páči moje tričko, na ktorom mám koňa ako symbol Prešova. Hneď príde ku mne a hladkám ho. Prišiel aj druhý, ale snažil sa ma uhryznúť. Hovado.

Prichádzam do Rates. Stredoveko vyzerajúca malá dedinka s prekrásnym kostolom. Moja nádej na vodu zhasla, keď som našla prameň s nejakým nápisom. ChatGPT mi to preložil ako „voda, ktorá nie je kontrolovaná“. Tak nič.

Na chvíľu som si sadla, pretože moje nohy ma začali fakt trápiť. Potrebujem prvú náplasť na pľuzgier. To 30-stupňové teplo do toho nepomáha. Na takéto trasy treba začať cestu skôr, ale keď raňajky podávali až od 8:00…

Ako to na Camine býva, keď to najviac potrebujete, Boh vám to zošle. O pár metrov ďalej som našla kaviareň. Voda, káva, sladký pokrm a pečiatka. Tam začínam stretávať oveľa viac pútnikov. Nálada sa mi obnovila.

Po krátkej pauze vykračujem znova na cestu. Idem krásnymi poľami, lesíkom a robím plno selfie. Už je čo fotiť! Uvidela som kilometre, ktoré ostávajú do Santiaga. Nepotešila som sa. Je to trochu výsmech osudu alebo pripomienka mojich zlých rozhodnutí. Tabuľa, na ktorej je napísané, že do Santiaga ostáva už len 209 kilometrov. Včera to bolo 203 km. A dnes po 4 hodinách chôdze je to 209 km.

Na druhej strane, aspoň som sa prešla…

Šípky boli od Rates veľmi dobre viditeľné a oficiálne kamenné tabule Camina pribúdali. Vypla som Google a začala pracovať na mojej dôvere v žlté šípky a Boha. Po 5 hodinách cesty som si potrebovala na chvíľu sadnúť. Mala som už spálený krk z jednej strany a nohám sa nepáčilo, čo robím. Vyzerala som asi zúfalo, keď sa ma jedna pútnička opýtala, či som v poriadku.

Posledné 3 hodiny cesty boli najhoršie. Slnko mi opálilo druhú stranu krku a pľuzgiere na nohách mi dávali zabrať. Išla som čoraz pomalšie. Mať naplánované hotely má svoje výhody aj nevýhody. Nevýhoda je, že keď ste unavená, musíte ísť ďalej, ale zároveň je to výhoda, lebo siahate hlbšie fyzicky aj psychicky. Posúvate si limity.

Praskli mi pľuzgiere na nohách zospodu. Aký úžasný pocit, už žiadna bolesť!!!

Zatiaľ…

Posledných 5 kilometrov krajinka zmizla a nastali cesty. S kockami. V dedinách. Poznáte to. Nielen rímske cesty, kde trčia kamene, aby sa nešmýkalo. Novodobé kocky, ktoré majú rovnaký účel.

Každopádne nemáte kam stúpiť bez toho, aby to nebolelo. Prvú hodinu to nebolí, ale druhú už áno. Hore kopcom, dolu kopcom. Popod diaľnicu. Dolu, hore, kocky. Preklínam túto konkrétnu cestu. Obehli ma už snáď všetci pútnici, ktorí sa dnes vydali na cestu. A nemám so sebou ani tie debilné trekingové palice.

Ako môžu 2 kilometre trvať tak dlho? Mám hlad, bolesti a nervy. Po tisícsto kilometroch (pocitovo) vchádzam o pol piatej do mesta Barcelos. Vítajú ma radnica, kostol a rušné ulice. Môj hotel je však na opačnej strane mesta. Dostala som nápad, že nájdem obchod, kde si kúpim palice. Po ceste som však žiaden nevidela, respektíve je ťažké sústrediť sa na okolie, keď ste radi, že vôbec chodíte.

Ako zvládnem ďalších 200 kilometrov, keď už teraz zdochýňam? Toto nemám šancu dať.

Posledných 500 metrov pred hotelom som uvidela starší pár, ktorý mlel z posledného. Pani bola ešte v pohode, ale pán už ledva chodil. Dodali mi energiu, pretože som sa znova cítila zahanbene, že dôchodcovia ma budú obiehať.

Išli rovnakým smerom, a tak som si tipla, že idú na rovnaký hotel. Nechala som ich nájsť vchod a vošla za nimi. Ten pán skoro skolaboval na recepcii. A ja s ním. Recepčný bol úžasne milý a chápavý a doniesol mu vodu. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že sú to Američania, Tom a Shelly. Nebola som veľmi spoločenská, pretože som bola tak unavená, že sa mi plietol jazyk. Aj úsmev stál energiu, ktorú som už nemala.

Vošla som do izby a behom sekundy som sa zvalila na posteľ a začala hystericky plakať. Totálny emočný kolotoč. Bola som na seba extrémne hrdá, že som túto cestu zvládla, a zároveň fyzická bolesť vypukla v emocionálnu. Ďakovala som Bohu za pomoc. Môj emocionálny výpadok trval pár minút a nervová sústava sa vrátila do normálu.

Dala som si studenú sprchu, vyprala veci a rozhodla sa, že idem hľadať palice a jedlo. Reštaurácie však ešte neboli otvorené na večeru, tak som išla do mesta. Po sprche, keď sa človek schladí, príde nová energia. Každopádne nohy ma boleli jak fras. Našla som športové potreby, ale nemali žiadne palice. Nič, bol čas na večeru a veľmi blízko hotela som našla reštauráciu. Môj sen, na ktorý som myslela celý deň, bol studené pivo a steak.

V reštaurácii som si objednala presne to a dychtivo čakala. Doniesli mi pivo, samozrejme v malom pohári. Najradšej by som si objednala hneď druhé, ale zas nemusím vyzerať ako alkoholik. Portugalci majú skvelé víno, ale pivo nechápu. Veľké pivo je pre nich to, čo je pre nás malé. Pri 30-kilometrovej prechádzke v 30 stupňoch potrebujete poriadnu studenú veľkú Plzeň. Tu som sa však musela uspokojiť s malým Heinekenom, ale aspoň čapovaným! Božechráň dostať fľaškové.

Steak prišiel a bol fantastický. Mňam! Ako môže byť niekto vegetarián, je pre mňa záhadou. Objednala som si aj druhé pivo a zaplatila. Na hoteli zajtra nemám raňajky, takže toto jedlo ma uspokojilo viac než dosť. Chcela som dokonca nechať 5-eurové prepitné, ale čašník ma opravil, že podľa účtu mám dať 2 eurá. Moja viera v ľudí a svet bola obnovená. Prišla som niekam, kde ma nechcú zdrať, ani keď ich k tomu skoro nútim.

Zajtra ma čaká iba 15-kilometrová cesta a ubytovanie v mojom prvom albergue, aj keď s mojou vlastnou izbou. Miesto je úplne na samote niekde v lese a veľmi sa teším.

Čo však netuším je, že 15 kilometrov je to podľa Google Maps, ale Camino cesta sa trochu točí a je podstatne dlhšia… našťastie, niekedy je lepšie nevedieť…

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.