Nicole Ven

Deň 11. Výhodou pobytu v 4-hviezdičkovom hoteli je, že ste v centre mesta. Nevýhodou je, že ste v Španielsku. A táto krajina sa rada baví. A zdá sa, že tu večierky nemajú zákaz hlasnej hudby v noci. Ako Slovenka tomu nerozumiem. Mám kultúrny šok.

Naliehavo som potrebovala dobrý spánok, no namiesto toho som dostala techno hudbu, ktorá s každou hodinou zosilňovala. Najprv som si myslela, že to prestane o 23:00. O 23:30 som si povedala, že to prestane o polhodinu.

O 3:30 ráno bola hudba taká hlasná, že som skoro prišla o rozum. Pripomenulo mi to moje študentské časy na Vysokej škole v Dánsku, kde som pracovala v šatni v jednom klube. Náš DJ miloval techno hudbu a ja som sa vtedy zaprisahala, že za prvé o 3 ráno budem vždy spať a za druhé už nikdy nechcem počuť techno hudbu.

Prestali hrať okolo 4:45 ráno. Konečne som mohla spať.

Zobudila som sa o 9:30. Samozrejme, nebola som vôbec oddýchnutá. Navyše som musela opustiť tento krásny hotel. Dnes ma čakalo 21 km do Caldes de Reis. Som naozaj blízko k Santiagu a moja cesta sa blíži ku koncu. V tejto chvíli je nemožné, aby som to nedokončila. Aj keby som do Santiaga mala doliezť.

Zišla som do hotelovej haly, vrátila kľúče a úplne iný recepčný ako včera povedal: „Už je to zaplatené, takže môžete ísť. Ďakujeme za váš pobyt.“ Ok…

Potrebujem kávu! Náhodne som našla prvú kaviareň, objednala si kávu so sebou a získala svoju prvú pečiatku dňa. Pribalili mi aj koláčik zdarma ako vždy. Ďalší slnečný deň a dnešná trasa Camino viedla cez mnoho dedín a postupne sa dostávala k väčším cestám.

Krásne vinice boli všade okolo a Camino viedlo priamo cez ne! Hrozno bolo nado mnou, po mojej ľavej aj pravej strane, a samozrejme som ho musela ochutnať! Bolo sladké, šťavnaté a osviežujúce na horúci deň. Ďalšia dokonalá lokalita na natáčanie nejakej romantiky.

Vstúpila som do lesa, kde som počula hlasnú hudbu, videla stoličky, slnečníky a bar. Myslím, že toto je typické španielske Camino. Niečo také v Portugalsku nebolo. Ľudia fajčili, pili a zabávali. Dala som si vodu, pečiatku a na chvíľu som si sadla. Potrebovala som si uvedomiť, že sa môj výlet pomaly končí. Zarezervovala som si autobus zo Santiaga na „koniec sveta“. Je to veľmi lacné a má priamu linku, ktorá tam jazdí viackrát denne. Nemôžem sa dočkať.

Môj pôvodný plán bol prejsť to pešo, čo by znamenalo ďalšie tri dni po 35 km. V žiadnom prípade. Môj letenka bola drahá a nebolo možné ju preplánovať.

Len asi 100 metrov od baru mal jeden muž stánok, kde predával náhrdelníky, náramky, suveníry a kričal na mňa, aby získal moju pozornosť: „Pečiatka zadarmo, získajte pečiatku zadarmo!“ Povedala som nie, ďakujem, a on zakričal: „Odkiaľ si?“ Zakričala som: „Zo Slovenska!“ A on odpovedal: „Dobrý deň.“ Zastavila som sa, otočila a vrátila sa k nemu. Povedal, že žil na Slovensku a pozná pár slov. „Mám pre teba radu, počkaj najprv ti dám pečiatku. Bude tam križovatka, choď doľava, cesta vpravo je škaredá.“ Poďakovala som mu a rozlúčila sa po slovensky.

Musím povedať, že dnes je naozaj horúco. Možno aj preto, že som väčšinu času na otvorených priestranstvách bez tieňa alebo na či pri betónových cestách. Pijem veľa vody, a samozrejme, v istom momente som potrebovala ísť na záchod. V Portugalsku to nebol problém, lebo tam nebolo nikoho naokolo, ale tu sa nedá len tak niekam skočiť, pretože sú pred vami aj za vami neustále ľudia. Nakoniec som našla kaviareň a vystála si radu na toaletu. Vždy som sa pýtala sama seba, prečo to dievčatám tak dlho trvá…

Po vykonaní hmotných prízemných veciach som sa mohla vrátiť späť do svojho duchovného nastavenia a užívať si prírodu okolo seba. V jednej dedinke som videla malú krabičku so žltými drevenými šípkami Camino. Veľmi maličké s ručne napísanou trasou, napríklad Porto —> Santiago. Boli roztomilé a mali na sebe magnet na chladničku.

Na krabičke bolo napísané: „Prosím, urobte dobrovoľný príspevok, ak si vezmete šípku, ďakujem.“ Bola tam aj schránka na mince. Je to založené na rovnakom princípe ako minibary v albergue, aj keď niektoré mali bezpečnostné kamery – kto vie, možno ich mali všetky? Ale ide o dôveru, že ak si ľudia niečo vezmú, zaplatia za to.

Rovnako ako v odľahlých krčmách v lesoch. Prvýkrát som o tom počula v Dánsku. Turisti, ktorí sú smädní, si môžu vziať pivo z boxu uprostred lesa a nechať zaň peniaze v pokladničke. Majiteľ tohto miesta prichádza raz za čas vyzdvihnúť peniaze a doplniť pivo. Vzala som si jednu šípku, pretože bola roztomilá, a vložila som nejaké mince.

Dnes som zúfalo chcela nejaké ovocie, nie sladké koláče. Vošla som do kaviarne a videla ženu predo mnou, ktorá si brala 6 banánov. Okamžite som požiadala o jeden banán, no čašníčka mi povedala, že im práve došli. Pozrela som sa na všetky tie sladké koláče a otočil sa mi z toho žalúdok.

Povedala som: „Len vodu, prosím, ďakujem.“ Žena so šiestimi banánmi sa potom podelila s dvomi ďalšími priateľmi alebo rodinnými príslušníkmi. Každý si vzal dva banány pre seba. No, okej. Prišla som neskoro. Zlé načasovanie.

Asi o pol hodinu som natrafila na trefný nápis. Bola to klasická dopravná značka STOP. Avšak niekto pod nu napísal fixou ,,complaining.“ V preklade prestaň sa sťažovať. A niekto to vyšperkoval tým, že to slovo vytvoril v rovnakom materiálne ako normálnu značku a pripevnil ju pod slovo STOP. Dokonalosť. Tak blízko pred cieľom sa veľa z nás len sťažuje, pretože sme ľudia.

Milujem takého maličkosti. Nápisy, ktoré tvoria komunitu a dodávajú mi motiváciu.

Avšak musím konštatovať, že moja únava dnes siahala na dno mojích síl. Nedostatok spánku, nepravidelná strava bez protéinov a horúce počasie mi vzali všetku energiu. Z dnešnej cesty si pamätám hlavne to ako som dávala nohu pred nohu. Krok za krokom. Je to ako výpadok pamäte. Moje telo a myseľ prestalo vnímať, pretože vnímanie vyžadovalo energiu.

Pred pár rokmi som čítala knihu od Radka Jaroša, kde opisuje ako vyšiel na všetky 8-tisícovky bez kyslíka. Došlo mi, že pri totálnej vyčerpanosti nemáte šancu veľa toho vnímať a veľa si pamätať. Preto robia toľko fotiek!

Z môjho delíria ma okamžite vyslobodil jeden nápis.

Prvýkrát som videla značku, na ktorej bolo napísané „Santiago de Compostela 40 km“. Vyhŕkli mi slzy do očí. Bolo to ako magické povzbudenie, ktoré dalo zmysel všetkým tým žltým šípkam, ktoré som slepo sledovala. Cieľ je blízko. Je to reálne. Začala som byť emocionálna len pri pomyslení na to, že uvidím katedrálu. Spomenula som si, ako som to chcela vzdať už druhý deň.

A teraz som tu, 40 km od Santiaga. Musela som zastaviť svoj myšlienkový pochod, inak by som začala plakať…

21 km bolo za mnou a dorazila som do Caldes de Reis. Urobila som nákup potravín a zamierila rovno do hotela. Potvrdili mi, že mám prístup k wellnessu, no bohužiaľ som ho musela odmietnuť. Posledné, čo potrebujem, je ešte viac zjemniť kožu z pľuzgierov a riskovať infekciu.

Hotel mal vonkajší bazén naplnený vodou z rieky. Vyzeral ako rieka v Karlových Varoch, plný minerálov, určite s liečivými účinkami. Z okna mojej izby som mala krásny výhľad, konečne som dostala ten výhľad, ktorý som si tak veľmi priala, no musela som sa uspokojiť len s tým, že sa naň budem pozerať. Človek dostane čo chce, ale nikdy mu nie je dosť.

Podarilo sa mi rezervovať si veľmi pekný hotel v meste Padrón na zajtra a za dobrú cenu. Dala som si sprchu, vymenila náplaste na prasknutom pľuzgieri, vyprala si oblečenie a moja práca na dnešný deň bola hotová.

Pozrela som sa na mapu a nemohla som uveriť, kde som vlastne začala a ako blízko som už k cieľovej čiare. Je to pre mňa úplne šialené. Neskutočné, ohromujúce a úžasné. Dobrá práca.

Nemôžem sa dočkať, až dorazím do mesta, v ktorom som nikdy nebola, ale už ho veľmi dobre poznám vďaka môjmu obľúbenému tapas jedlu – papričkám Padrón! Malé, zelené, grilované papričky s himalájskou soľou. Delikatesa.

Ani neviem opísať, aká som vyčerpaná. Už tri dni som poriadne nespala, takže som si ľahla dosť skoro a už konečne zaspala.

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.