Nicole Ven

Deň 9. Zobudila som sa o 5:30, zbalila sa a čakala na raňajky. Chcela som čo najskôr odísť z tohto albergue. Nebolo to zlé, bolo to celkom fajn, ale nazvite ma rozmaznanou, no už som sa nevedela dočkať, kedy budem mať zase svoju vlastnú kúpeľňu. Také vymoženosti.

Káva sa pripravovala, stála som priamo za chlapíkom, aby som mu slušne naznačila, že sa musí poponáhľať. Konečne bol na výber toast, syr a šunka. Vzala som si aj koláč, dve šálky kávy, a ide sa. Niekoľko ďalších ľudí sa tiež zobudilo skoro, ale ja som bola prvá, kto vyrazil.

Čo je zvláštne, je fakt, že je 6:30 ráno, ale stále je tma ako v rohu. Čudujem sa, ako je to možné? Ach… som v Španielsku. Je tu o hodinu viac. Takže východ slnka je o 7:25, nie o 6:25, napriek tomu, že som len 15 km od Portugalska.

Preboha, zase po tme.

Úplná tma, no vidím prvú žltú šípku na dverách albergue. Pred dverami je stolička, ktorá ich drží, a šípka na nej ukazuje opačným smerom. Po pár sekundách si uvedomujem, že stolička je iba zle otočená. Nasledovala som teda šípku na sklených dverách.

Po asi 500 metroch som hľadala ďalšiu šípku, pretože tu bolo toľko rôznych odbočiek, ale čo som sa na tejto ceste naučila, je to, že ak nevidíte žiadnu šípku, posledná platí, aj keď je to dlhá vzdialenosť. Tak som jednoducho pokračovala rovno. Čoskoro som vstúpila do temnejších, menej osvetlených miest, no uvidela tri dievčatá, ktoré sa tiež vydali na cestu, a držala som sa za nimi.

Po prekročení niekoľkých veľkých ciest a opustení mesta som sa konečne ocitla v prírode, a každý výjav vyzeral ako z hollywoodskeho filmu. Čistá krása. Kopce sa začali objavovať a táto trasa bola naozaj hore a dole. Z toho dňa mám aj najviac fotiek. Všetko vyzeralo ako prechádzka filmovými dedinkami. Obzvlášť, keď slnko pomaly vychádza, získavate taký romantický a melancholický pocit. Toto je Camino.

Pri prechádzaní domov a záhrad som počula nepísané pravidlo od jedného majiteľa. Povedal: „Čo padne z môjho stromu na strane domu, je moje, a čo padne za plot, je tvoje.“ Tak som našla jablká a pomaranče, a poskytli mi pekné občerstvenie po ceste.

V diaľke som videla krásnu malú kozičku, tak som vytiahla foťák a chcela som sa priblížiť. Zrazu, odnikiaľ, malý pes na mňa začal štekať. Postavil sa priamo predo mňa a nasledoval ma ďalších 100 metrov. Trochu karma za môjho nemeckého priateľa, z ktorého som sa potichu smiala len pred 3 dňami. Pes bol strašne nahnevaný, ale nikdy sa ku mne nepriblížil príliš blízko, no mala som v rukách palice. Aj keď psy milujem, ak by ma ten blbec napadol, tak mu ukážem poriadnu východniarku.

Zrazu som sa ocitla sama v lese, napriek tomu, že chvíľu predtým tu bolo plno pútnikov. Je zaujímavé, ako jednu minútu máte okolo seba množstvo ľudí a ďalšiu ste úplne sami. Začala som premýšľať o medveďoch. Myslím, terén vyzerá ako vo Vysokých Tatrách, takže predpokladám, že v Španielsku je tiež veľa medveďov, však? No, teraz je vhodný čas spomenúť si na najčastejšiu vetu z Biblie: „Neboj sa.“

Dorazila som do mesta Redondela, kde som mala zostať v albergue, ale nemali pre mňa izbu kvôli zmene v mojom harmonograme. Mesto bolo dosť rušné s úzkymi ulicami, tiež veľmi stredoveko vyzerajúco. Samozrejme, aj v meste, rovnako ako napríklad v Taliansku, chodíte hore a dole, niekedy veľmi strmo. Chôdza do kopca je určite dobré denné fitko pre miestnych.

Premýšľala som, že si v Redondele niečo dám na jedenie alebo pitie, ale Camino viedlo mimo hlavnej ulice s množstvom kaviarní, a vedela som, že môj hotel, asi 6 km (nakoniec to bolo 9 km), mal vedľa reštauráciu.

Na samom okraji mesta bola malá kostolná kaplnka vedľa hlavnej cesty. Bolo tam veľa bicyklov a cyklistov, ktorí odpočívali pred kostolom a vychádzali z kaplnky. Pečiatka! Vstúpila som dovnútra a bolo to naozaj magicky duchovne krásne. Tak malé, ale tak nádherné. Na pár minút som si sadla, než som si dala pečiatku a odišla.

Ľavá noha ma začala bolieť okolo oblasti palca. Cítila som, akoby tam bol malý kamienok, takže som to ignorovala. Trasa pokračovala do kopcov a ja som bola veľmi blízko aby som znova uvidela Atlantický Oceán z vrcholkov kopcov! Zdravím opäť!

Výstup do výšok nebol bolestivý, keď som mala predstavu, že si čoskoro užijem ten výhľad! Počasie bolo zamračené celý deň, čo bolo perfektné pre dlhú cestu, aby som nemala slnko celý deň v tvári. Výhľad bol veľkolepý. A bola som už veľmi blízko môjho ubytovania.

Asi 2 kilometre pred mojím hotelom začalo trochu pršať. Uvidela som kaviareň, ktorá mala avokádový toast s vajíčkom namäko. Raj. Môj plán bol dať si tu niečo malé a potom si dať večeru v hotelovej reštaurácii. Dážď nebol veľmi silný, takže po dojední toastu a džúsu som pokračovala do cieľa na dnešný deň. Prišla som skôr pred check-inu, ale zatiaľ som mala vždy šťastie, že som sa aj tak dostala do izby.

Bohužiaľ nie tentokrát, pretože hotel bol zatvorený. Stále som mala hodinu na čakanie, takže som nevedela, čo robiť, až kým som si nevšimla, že reštaurácia je otvorená. Práve som jedla, ale stále som bola hladná, a tiež som neplánovala sedieť hodinu na ulici.

Vošla som dnu a vyzeralo to ako veľmi luxusná reštaurácia, a myslela som si, že ma vykopnú, pretože by som sa rada najprv osprchovala a prezliekla, než sa priblížim k nejakému jedlu. Avšak, to nebola teraz možnosť. Uvidíme čo sa stane. Posadili ma a dali mi menu. Zdali sa byť zvyknutí na smradľavých pútnikov.

A vtedy mi to došlo. Som v Španielsku. Môžem si konečne objednať svoje najobľúbenejšie, najlahodnejšie víno na planéte, ktoré sa volá Rioja.

Ak by som šla francúzsku trasu Camino cez sever Španielska, prešla by som priamo cez región Rioja. Dokážeš si to predstaviť? Možno nabudúce. Keď prišiel čašník, objednala som si šalát ako predkrm, rybu ako hlavné jedlo a dezert – ananás s medom alebo niečo podobné.

,,A čo bude na pitie?“ opýtal sa. ,,Pohár Riojy, prosím.“

Vrelým úsmevom potvrdil, že je to skvelá voľba, a skôr než si pomyslíte, aké drahé toto lahodné víno je, nie je to tak. Po prvé preto, že je miestne, a po druhé, Rioja vyrába fľaše za 25 eur, 10 eur, alebo dokonca 4 eurá. Vyberte si, lebo podľa mňa sú všetky rovnako lahodné.

Priniesol, nalial a farba vína bola taká čerstvá a tmavá ako vždy. Som doň zamilovaná. Tento blog by sa mal volať denník alkoholika. Srandy bokom, víno pijem rada, ale možno tak raz do mesiaca. Rioju nepijem často, pretože ju ťažko hľadám na Slovensku. Takže keď ten moment príde a ja som navyše v Španielsku, treba si to užiť. Víno nie je o pití, ale o vychutnávaní.

Jedlo bolo výborné, ale tie ich porcie sú fakt veľké. Každopádne som si priala, aby som vrátila čas a ten avokádový toast si nedala. Čas ísť do hotela! Vo vestibule bola fronta a nejaké dievča sa ku mne otočilo a spýtalo sa: „Nebola si v Porriňe dnes ráno?“ Povedala som áno! „Videla som ťa odchádzať ráno. Boun Camino! Dneska sme to dali!“

Bolesť v mojej ľavej nohe sa vrátila a bola teraz veľmi ostrá. Je to naozaj zvláštne a neviem, čo to je. Ostrý kamienok v mojej topánke?

Moja izba bola na 3. poschodí a dúfala som, že dostanem krásny výhľad na oceán, ako som videla online. Otvorila som dvere, vošla dnu a žalúzie boli zatiahnuté. Pristúpila som k oknu nadšená, že ho otvorím, a uvidela som len stenu a niečo, čo vydávalo zvuk ako generátor.

Môj výhľad boli sivé tehly. asi ľ metre od mojeho okna a siahali od nevidím až po nevidím. Musím úprimne povedať, že som sa začala smiať. Áno, chcela som výhľad, ale v tomto bode sa moje priority, schopnosť riešiť problémy a nastavenie mysle úplne zmenili. Toto je tak nepodstatná vec, ktorá by nemala a nebude mať moju pozornosť, nervy ani hnev. Pretože na tom nezáleží. Zasmiala som sa, spravila krátke video pre svoj TikTok a YouTube a bola som šťastná, že mám dobrý príbeh na rozprávanie.

Najdôležitejšie pre mňa bolo, že mám svoju vlastnú kúpeľňu. Žiadna fronta, žiadne obavy, že niečo chytím. No, dúfajme.

Pozrime sa, čo to mám v tej topánke, čo ma tak bolí. Vyzula som si ponožky a sánka mi padla. Oči mi skoro vypadli. Nikdy som v živote nevidela nič také. Nemala som tušenie, čo sa mi za posledné 2-3 hodiny formovalo na nohe. Mal som tam pľuzgier medzi prstami na nohe, ktorý bol veľký ako šťavnaté hrozno.

Prepáčte, ak práve jete, ale ja som bola rada, že som práve dojedla. Skúmala som to tak pozorne, lebo som nemohla uveriť tomu, čo vidím. Bolo to plné vody a moja pokožka vyzerala, že každú sekundu praskne. Mám na nohe bombu. Problém bol v tom, že to bolelo, aj keď som len ležala a nič nerobila. Každopádne bolesť je vždy dočasná.

Dala som si sprchu, ibuprofen a spomenula si, že som po ceste do hotela videla lekáreň. Potrebovala som dezinfekciu, nemohla som nechať, aby sa mi ten pľuzgier po prasknutí zapálil. Potrebovala som nejaké veľké náplasti alebo čokoľvek, čo by to zakrylo. Ale to je až na zajtra, dnes už nikam nejdem.

Idem jednoducho spať. Odkedy som prišla do Španielska, musím každú noc používať štuple do uší. Títo ľudia alebo zvuky nikdy nespia. Dnes to nie sú ľudia, ale generátor, ktorý počujem aj cez zatvorené okno. A hovoria, že New York nikdy nespí. Skôr Španielsko… Vždy sa radujte, pretože zajtra to môže byť horšie. A aj bolo…

Zajtra ma čaká len 14 km do ďalšieho hotela a tentokrát som si naozaj dopriala. Je to 4-hviezdičkový hotel! Žime ako králi a kráľovné! Užite si život. Zajtrajšok nemusí prísť.

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.