Deň 8. Dnes mám pred sebou približne 15 km do cieľovej destinácie, ktorou je Porriňo.
Zobudila som sa krátko po 8 ráno, zamierila do kúpeľne s miernou bolesťou v nohách, ale bolo to oveľa lepšie ako včera. Naozaj som potrebovala deň voľna. A lepšie topánky. A turistické palice…
Trasa Camino viedla okolo katedrály, takže som sa musela vrátiť do mesta asi 1 km. Cestou som si sadla do kaviarne, aby som si dala svoje americano s mliekom. Každopádne mám pocit, že Španieli si robia veľmi slabú kávu. A to som slabý kávičkár. Kávu pijem väčšinou iba ráno.
Blížilo sa 9:30. Dnes sa neponáhľam a v Španielsku sa netešte, nič tu nie je otvorené o 7 ráno ani pred 8. Po káve a koláčiku, ktorý som zas dostala zadarmo, som si musela kúpiť niečo na cestu. Supermarket otváral o 10, takže som trpezlivo čakala.
Nemohla som už viac zniesť nič sladké na raňajky. Bola som unavená a potrebovala som poriadne jedlo. Kúpila som vodu, banán, pomaranč a kúsok pizze v supermarkete. Kúpila by som viac, ale môj batoh bol úplne plný a ťažký. Myslím, že som nespomínala, aké červené a bolestivé sú moje ramená od nosenia batohu už 150 km. Moje ramená sú také citlivé, že to bolí zakaždým, keď si dávam batoh dolu a naspäť. Napriek tomu, v porovnaní s nohami je to nič.
Potrebujem bielkoviny. Mäso, vajcia, zeleninu. Skutočné raňajky. Ale chvíľu potrvá, kým sa dostanem k avokádovému toastu…
Tak poďme na to. Vždy, keď som v meste alebo v malej dedine, stratím sa. Stratím šípky. Vrátila som sa ku katedrále a už som nevedela nájsť ďalšie šípky. Miestni na mňa kričali a ukazovali mi smer. Vďaka!
Predstavovala som si, aké to je žiť v meste, kde 80 % ľudí sú pútnici, a vidíte ich každý deň od mája do októbra. Už som zamilovaná do architektúry, pripomína mi stredoveké časy a je veľmi španielska. Vlajky, kríže všade. A samozrejme nádherné počasie. Dnes je tiež veľmi horúco!
Musím povedať, že včera som chcela odísť a vrátiť sa domov, ale dnes, keď som opäť na trase a sledujem žlté šípky, cítim, že to zvládnem. Mám nový nával vzrušenia, pretože polovica mojej cesty je za mnou a preboha, som už v inej krajine. Je to návykové. A k tomu mi topánky a palice pomáhajú zmierniť bolesť a uzdraviť nohy.
Google mi hovorí, že do Santiago de Compostela je to 100 km, ale na značke je napísané 114 km. Tých 14 kilometrov je rozdiel, keď kráčate. Ale aj tak ma to nezastaví.
Camino v Galícii je také krásne. Kŕmim si už aspoň oči, keď nie brucho. Terén je dosť kopcovitý, ale s palicami môžem na ne presunúť váhu, a je to oveľa ľahšie. Avšak, tým, že ich používam správne, zapájam aj svoje ruky viac. Najprv do pohybu dávam oveľa viac energie ako predtým. Nie som si istá, či je to dôvod, prečo som taká vyčerpaná, alebo je to tým, že sa nestravujem správne, alebo je to slnkom. Ktovie.
Palice pomáhajú, ale moje ruky to cítia. Možno sa mi aspoň podarí zhodiť z nich nejaké kilo. Tentoraz mám nové pľuzgiere na rukách. Tými sa však netrápim, lebo pracujem vo svojej záhrade doma a po dlhšej prestávke mám vždy pľuzgiere, ale rýchlo zmiznú.
Camino vedie cez lesy a polia, a je tu veľmi ticho. Až na oveľa viac ľudí na trase. Keďže za cestu z Tui do Santiaga dostanete certifikát, mnoho pútnikov začalo svoju cestu dnes. Samozrejme, že ich hneď spoznáte, pretože kráčajú sviežo a rýchlo.
Je tu veľa mladých ľudí, myslím tým do 25 rokov, ktorí to berú ako príjemnú prechádzku, púšťajú hudbu z reproduktora a majú skvelú odviazanú náladu čo mi vkukne predstavu, že je v tom alkohol alebo niečo prírodné… Prečo nie.
Ktokoľvek, kto už prešiel 150+ km, kráča trochu ako chromý a unavený človek. Hneď vidno, že sa snažia dať váhu na nohu, ktorá bolí menej, a podobne.
Stretávam strašne málo áut, a môžem dýchať čerstvý vzduch.
Je tu aj oveľa cyklistov. Ako cyklista potrebujete minimálne 200 km, aby ste získali certifikát. Nezdá sa to veľa, ale keď zohľadníte kopcovitý terén, nie je to žiadna hračka.
Okolo 14:00 dorazím do Porriňa. Celkom nešťastný čas, pretože som vyhladovaná a je siesta. Hľadám svoje ubytovanie, čo je ďalšie albergue, len za 14 eur s raňajkami v cene. Boli takí milí, že mi zadarmo zmenili termín.
Môj harmonogram sa zmenil kvôli dňu voľna a požiadala som všetky hotely a albergue o preplánovanie, ale zatiaľ len toto mi vyhovelo. Jedno zrušilo rezerváciu, vrátili mi peniaze, a na zvyšné ešte čakám. Možno budem musieť nájsť ubytovanie na zajtra niekde inde. Ale beriem to krok za krokom a riešim každý problém jeden po druhom.
Našla som svoje albergue, ale našla som aj niečo iné. V diaľke vidím obrovský kopec respektíve malú horu. Ako sa neskôr ukázalo, v Galícii je vždy nejaký kopec. Haha. Trochu ma to znepokojilo, ale zajtra ma čaká zase iba 15 km, takže žiadny šialený deň.
To bol môj plán a nevyhnutnosť už pred výletom, pretože ubytovanie na Caminu v Portugalsku sa zdalo byť dosť obmedzené alebo vypredané, takže som musela prejsť väčšie vzdialenosti. Keďže Galícia a Španielsko žijú Caminom, je tu toľko možností, že som si naplánovala spomaliť a neísť 30 km denne.
Vošla som do albegue a bol tam naozaj milý chlapík, ktorý celé albergue spravoval. Vedel dobre po anglicky a ukázal mi priestory. Bolo to oveľa lepšie ako ,,väzenské“ albergue v Tui. Bola tu práčovňa a miesto na sušenie bielizne. Kuchyňa, ale bohužiaľ iba jedna kúpeľňa pre dievčatá. Dve sprchy a dve toalety a boli asi 30 metrov od mojej postele. Hádam dnes večer nebudem piť žiadnu vodu!
Celkovo tam boli dve miestnosti na spanie. Išlo to ako labyrint a v každej miestnosti bolo 20 postelí s číslami. Všetko bolo čisté a pohodlné. Raňajky boli od 6:00, a tým, že som sa chcela odtiaľ dostať čo najrýchlejšie, vstávať pred 6:00 bolo pre mňa výborné. Osprchovala som sa, vyprala si oblečenie a rozhodla sa nájsť nejaké jedlo, pretože som bola naozaj hladná.
Keďže siesta pokračovala, dúfala som, že niečo bude otvorené. Našla som prázdnu pizzériu, vyzeralo to ako Domino’s. Ďalej už som nechcela ísť aj keď som naozaj nechcela pizzu. Zjedla som všetko veľmi rýchlo a vrátila sa späť do albergue.
Skvelé bolo, že na svojej poschodovej posteli som mala záves na súkromie, takže som ho mohla zatiahnuť a ľudia ma nevideli. Problém však bol v tom, že v posteli sa nahromadilo množstvo tepla a nedostatok vzduchu kvôli závesu. Takže som ho musela trochu pootvoriť, aby som mohla vpustiť čerstvý vzduch.
Začala som hľadať ďalšie ubytovanie na zajtra, a aj keď je Redondela veľké mesto, bolo úplne vypredané na Booking.com. Po chvíli som našla hotel v dedine asi 6 km za Redondelou na trase Camino. Takže namiesto 15 km pôjdem zajtra 21 km. Viac menej, ako vieme. Ale aspoň sa priblížim k cieľu.
Tento hotel bol zatiaľ najdrahší, ale úprimne, už som mala dosť albergue. Aj keď bolo všetko čisté, bezpečné a priateľské, nemohla som zniesť, že okolo mňa bolo 40 ľudí, ktorí mi narúšali moju duchovnú frekvenciu a nemala som žiadne súkromie. Možno som už na to príliš stará. Takže dnes je to najdrahší hotel, ktorý som si doteraz rezervovala, ale keď zoberiem do úvahy nasledujúcich 6 dní, toto je najlacnejší hotel, ktorý som si rezervovala.
Moje dopredu rezervované albegue mi odmietli iný dátum takže odteraz som si musela nájsť iné ubytko každý deň. Dobrá správa je, že toto bolo moje posledné albergue. Bolo to fajn, ale stačilo.
Žiješ len raz, a ak si môžeš dovoliť trochu komfortu na zotavenie, ideš do toho. Môj bankový účet bude trpieť, ale v tomto bode mi to naozaj nevadí. Dúfam, že niekto kúpi moju cestovateľskú knihu, aby som si trochu peniažkov vrátila. Haha.
Z predošlých skúseností som si uvedomila dôležitosť mať hotel priamo na trase Camino. Naozaj nechcete chodiť ďalšie kilometre, než sa vrátite na trasu. Čo ma vedie k ďalšiemu malému problému, a to, že som nemala tušenie, kde je trasa Camino tu. Nemohla som nájsť žiadne inštrukcie online, akoby to bolo tajomstvo, ktoré si ľudia musia sami vyriešiť ako súčasť púte. Jediné, čo som vedela, bolo, že toto albergue je na trase Camino.
Avšak, po tom všetkom, čo som si prežila, viem, že si cestu nájdem, tak či tak…
Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.
Celá debata | RSS tejto debaty