Nicole Ven

Deň 5. Neviem, či to bolo mojou nervozitou alebo hrozným hotelom. Neustály hluk z recepcie a kuchyne ma budil celú noc. Otvorila som oči po krátkom spánku a pozrela na hodinky. 4:15 ráno. Ideálny čas vstať.

Okamih pravdy. Pozrela som na svoje nohy, ktoré sa mi zdali celkom odpuchnuté. Stal sa zázrak? Neskúsila som ich však dať do botasiek. Išla som si urobiť raňajky a kávu do kuchyne. Zbalila som sa a o 4:50 a vyrazila na cestu.

Včera som googlila, že Camino pokračuje cez rímsky most, ktorý som videla pri príchode. Na ulici je tma ako v rohu a nikde nikto. Trochu ma prepadol strach – ak sa tu bude potulovať nejaký podivný typ, neviem, kto by mi pomohol. Pridala som do kroku. Uvidela som prvú šípku. Prešla som krásny rímsky most, ale bola taká tma, že som nevedela nájsť ďalšiu šípku. Pouličné osvetlenie teda nič moc. Asi po 5 minutách som ju našla a pokračovala ďalej.

Okolo 5:20 ma šípky viedli dosť opustenou uličkou. Nesmele pokračujem ďalej. Prečo je stále tma? Nevychádza slnko v lete zhruba o pol šiestej? Pozriem na mobil a zistím, že východ slnka je o 6:35. Ups.

Zrazu šípky ukazujú na cestičku bez svetiel. Vyzerá to ako les. Hmm. Čelovka by sa zišla, ale nemám. Nie sú v lese divé zvieratá, ktoré sa potulujú v noci? Narkomani? Camino je o dôvere v Boha, tak to skúsim aj teraz.

Zasvietim si mobilom, no pri takej tme vidím len pol metra pred seba. Terén sú veľké kamene, a tak sa rozhodnem obuť si botasky. Nohy sa mi do nich v pohode zmestia a netlačia! To je fakt zázrak!

Naplnená pozitívnou energiou sa vydávam do tmavého lesa. Asi po 50 metroch je vedľa mňa kanál s polmetrovou dierou. Otočím sa, nevidím nič, predo mnou len pol metra viditeľnosti. Hlava a telo mi vysielajú varovné signály a prichádza prirodzený strach, ktorý sa ma snaží zachrániť pred potenciálnym nebezpečenstvom.

Problém je, že pri Caminu nikdy neviete, ako bude cesta pokračovať. Ako dlho pôjdem v tejto tme? Do východu slnka je ešte hodina. Ísť po tme bol najdebilnejší nápad, aký som mala. Vyskočí na mňa divá sviňa, spadnem do kanála a cesta končí. Čo ma to napadlo.

Rýchlo naspäť do svetiel. Otočím sa a vraciam sa. Po piatich krokoch vidím svetlo. Baterka. Pútnici!!! Jasné, veď som na Caminu! Zaujímavé, ako strach zablokuje logické myslenie. Vôbec ma nenapadlo, že určite pôjdu aj iní.

Počkám, kým prídu ku mne – sú to dve ženy s jednou čelovkou. Prihovorím sa im a pýtam, či môžem ísť s nimi, lebo nemám baterku. Samozrejme, súhlasili, a po chvíli sa medzi sebou začali rozprávať. Pane Bože na nebi!!!!!!!!!!! Sú to Slovenky!!!!!!! Koľko zázrakov dnes zažijem? Ešte stále si myslíte, že náhody existujú?

Ak by som si tento príbeh vymýšľala, ani by ma takýto scenár nenapadol! Najlepší rozprávač je sám život. Som opustená, vyľakaná v tme a kto mi príde na pomoc? Dve Slovenky!!!!!! Za celú dobu som nestretla ani jedného človeka zo Slovenska. Sú vôbec skutočné, alebo je to výplod mojej fantázie? Mám halucinácie? Ako v sci-fi filmoch, kde si človek pri vysokom adrenalíne vytvorí alternatívne ego, ktoré mu pomáha prežiť? Kto vie.

Pokračujeme spolu ďalej a za nami sú ďalší pútnici, podľa reči asi Španieli. Na čele je jedno dievča, ktoré nemá žiadnu baterku. Všetkých nás obehne a pokračuje v tme po chodníku, ktorý má vedľa polmetrovú dieru. Sníva sa mi?

Pýtam sa Sloveniek, ako môže niečo vidieť? Odpovedali mi, že oči si po chvíli zvyknú na tmu. Áno, ale aj keď nevidíte na krok? Vtedy som si uvedomila, že asi nie som taká odvážna, ako som si myslela. Sú na svete aj viac šialené ženy ako ja!

Postupne sa začína plížiť svetlo, a tak som pridala do kroku. Predsa len, Google mi ukazuje, že mám pred sebou deväť hodín cesty. Nohy ma zázrakom nebolia, takže nastupuje vražedné tempo. Obehnem všetkých a bleskovou rýchlosťou pokračujem.

Terén sa začína zhoršovať a pomaly, ale isto, prichádzajú hory. Idem cez most, kde ľudia lepia nálepky ako odkazy, že tu boli. Nalepím tam svoju a pokračujem. Raňajky som si zabalila so sebou, takže si po ceste dávam žemľu so šunkou a syrom. Cítim, akoby za mnou bol vietor, ktorý mi pomáha hnať sa vpred.

Východ slnka je nádherný a chladné ráno strieda teplo. Nachádzam kaviareň, ktorá je prekvapivo otvorená už tak skoro ráno. Neznášam energy drinky, ale túto cestu nezvládnem bez Red Bullu. Mám prvú pečiatku a babke nechávam aj drobné navyše. Stretávam tam mladého chalana, ktorý si upíja kávu. Pozdravím ho a idem ďalej, stále viac do kopca. Príroda okolo je fakt krásna.

Veľmi mi to začalo pripomínať Tatry a znovu myslím na domov. Je zaujímavé, ako rôzne krajiny miestami vyzerajú úplne rovnako. Slovensko je oveľa krajšie, ale chýba mu more alebo oceán, ktorý by z neho spravil svetovú turistickú destináciu.

Pri takýchto výstupoch po takmer vertikálnej ceste by sa palice fakt zišli. Chalanko z kaviarne ma obieha, akoby šiel po rovinke. Závidenia hodná kondička.

Vyšla som spotená na vrch kopca a výhľad bol nádherný. Chalanko si robil selfie, tak sme sa odfotili navzájom. Za rohom som našla ľadovú pramenitú vodu. Trochu sa kochám výhľadom a pokračujem. Našla som si palicu.

Začínam byť unavená, ale zároveň viem, že to dnes dám. A dám to relatívne v pohode!! Toľko som sa bála a nakoniec všetko dobre dopadne!

O ďalšie 3 hodiny mi samota v horách rozprúdila myšlienky, hlavne keď ma začali bolieť nohy. Nachádzam miesto, kde ľudia nechávajú rôzne veci pri Caminu. Mušle, náramky a najviac fotky svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Píšu im dojímavé odkazy do neba. Mnoho ľudí robí Camino, aby sa zmierilo so smrťou blízkeho, hlavne rodičov. Pri pohľade na tieto fotky sa mi rozprúdia slzy pod slnečnými okuliarmi.

Pokračujem ďalej so slzami v očiach a ďakujem Bohu, že moji rodičia sú stále nažive. Ak mám trpieť pri tejto ceste a zaplatiť za to, že sú a budú ešte nažive, tak to rada urobím!

Čakajú ma ešte dve hodiny chôdze. Prestávky nerobím a mám pocit, že už som skoro tam. Je okolo poludnia a začína byť fakt horúco. Predpoveď na dnes je 36 stupňov. Rozhodnem sa dať si pivo. Chyba. Ale na chybách sa človek učí.

Najprv ma príjemne schladí a dodá energiu, ale po pol hodine mi začínajú opúchať nohy a som taká uvoľnená, že necítim energiu. Opuchnuté nohy ma tlačia tak bolestivo, že sa musím prezuť. Dávam si sandále a moje chodidlá so zapálenými pľuzgiermi sa začínajú znova ozývať.

Každý krok sa zdá ako trest. Ďalšia lekcia – dve hodiny chôdze sú ešte dosť ďaleko na to, aby ste už oslavovali, že ste tam! Spomalila som a znova, posledné dva kilometre sa zdali nekonečne dlhé. Budem ubytovaná v albergue, kde budem prvýkrát spať v otvorenej miestnosti so zhruba 15 ľuďmi. Som zvedavá, aké to bude.

Prichádzam ešte pred otvorením a nemôžem nájsť ani meter tieňa. Uvarím sa tu. Svaly na stehnách mi tuhnú. Tak som sa sústredila na bolesť v nohách, že až teraz si uvedomujem, akú záťaž mali moje stehná pri zostupe z hôr. Keď si sadnem na zem, mám fakt problém postaviť sa.

Otvárajú albergue! Konečne si čoskoro ľahnem a vyložím nohy! A koho nevidím! Americký starší pár! Dáme sa do reči ako starí známi. Majiteľka albergue nám ukazuje, kde budeme spať, a vyzerá to veľmi pekne. Medzitým som si strhla úplne zabahnenú náplasť z pľuzgiera a začala sa valiť krv na podlahu. Utierala som to, ale krv neprestávala tiecť. Všetci na mňa pozerali, akoby krv ešte nevideli.

Nedávno som si dala ibalgin, a tak mi bolesť a únava trochu vypínajú mozog. Nedokážem prísť na to, ako zapnúť sprchu a kde si vyprať veci, keďže v kúpeľni je to zakázané.

Idem sa opýtať majiteľky a ona sa mi smeje, že sprchu mám stlačiť, ako na kúpalisku (sorry, chodím iba k moru, nie na kúpaliská). A veci si môžem umyť na záhrade. Idem sa osprchovať a tento inteligentný systém stlačenia sprchy, ktorý má šetriť vodu, mi predĺžil sprchovanie o pol hodiny. Pretože prúd vody bol taký slabý, že som robila len to, že som stláčala sprchu, ktorá sa asi po 15 sekundách vypla. Viete si predstaviť, koľko špiny som zo seba musela zmyť.

Vyprala som si veci a vyvesila ich vonku. Išla som si ľahnúť a vyložila nohy. Môj prst začína byť trochu fialový. Dúfam, že to bude ok. Pľuzgier prestal krvácať. Mám ich toľko, že už ani neviem, ktorý ma bolí. O šiestej večer máme mať večeru, kde má každý pomáhať so stolovaním a podobne.

Nechcela som vyzerať lenivo, ale mám problém ísť na záchod, nieto ešte chystať stoly. Za prvé, stehná ma tak bolia, že sa na záchod v podstate hodím, a za druhé, chodím po pätách, pretože všetko ostatné ma bolí.

Pospala som si a prišla na večeru. Všetci sa na mňa pozerali so súcitom a hovorili: „Och, ty chudinka, to musí bolieť,“ a podobné sračky. Vaše sympatie mi hovno pomôžu a to, že zveličujete môj problém a ešte o ňom dookola rozprávate, tiež.

Jediná praktická pomoc prišla od Američanky, ktorá mi ošetrila a zatejpovala pľuzgiere, a od Nemky, ktorá mi dala asi 20 náplastí. Tu som si však uvedomila, že som to asi fakt prehnala, pretože nikto iný nemá také veľké problémy s chôdzou. Jeden Nemec mi povedal, že si musel dať pauzu na tri dni, lebo sa mu zapálil jeden pľuzgier.

Prišli sme na večeru a zo slušnosti som sa majiteľky spýtala, s čím mám pomôcť. Či mám vziať nejakú misu na stôl. Ona na to: „Akú misu?“ Hovorím: „Neviem, s jedlom?“ A ona, že mám pomôcť so stolovaním, nie s misou. Od začiatku bola veľmi milá…
Sadla som si za stôl a už sa nepohla. Snaha bola.

Bola som taká vyčerpaná a hladná, že som sa mohla socializovať až po najedení (respektíve vypití trochy vína). Bolo však zaujímavé medzičasom počúvať rozhovory okolo mňa. Všetkých dvanásť nás bolo vo veku od 20 do 35 rokov, až na americký starší pár a ďalšiu Američanku sediacu vedľa mňa.

Ľudia sa začali baviť o tom, či sú veriaci, a na moje prekvapenie sa priznalo len pár ľudí. Presnejšie ja a Američanka vedľa mňa. Musela som sa zapojiť a porozprávať im zážitok o tom, ako ma zachránili dve Slovenky. Boli rovnako ohromení ako ja.

Blízko mňa sedeli Taliani. Povedala som im, že som strávila mesiac a pol v Kalábri a ich výrazy tváre mi potrvdili všeobecnú mienku o tejto diere.

Spomenula som im aj zážitok o fotkách ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, a o tom, ako sa ľudia cez Camino vyrovnávajú so smrťou blízkych. Talianka bola v šoku, že si tieto fotky nevšimla. Podľa jej slov bola zaneprázdnená natáčaním svojho blogu a nestíhala si všímať, čo sa deje okolo nej.

Na to som sa zasmiala, lebo ja mám so sebou tiež kameru a točím úplné hovno. Akurát mi zavadzia v batohu. Nielen že nemám energiu nič točiť, ale moja duchovná cesta je taká hlboká, že vôbec nemám chuť ju rušiť tým, že vytiahnem kameru a celé sústredenie zameriam na zábery a nie na to, čo prežívam.

Američania boli veľmi zvedaví, aké má kto povolanie. Každý sa predbiehal, aby na toho druhého urobil dojem. Mohla som im pokojne povedať, že som neurochirurg, a vôbec by netušili, že si robím srandu. Nemka vedľa mňa, čo mi dala náplasti na pľuzgiere, bola sympatická a vtipná, hlavne keď povedala, že so sebou má sprej na feťákov a psov, ale je naspodku batohu nevie presne kde.

S Američankou vedľa mňa sme sa pekne porozprávali o dôvere v Boha a o tom, ako sa dejú zázraky. Zároveň navrhla, že na Koniec sveta môžeme ísť zo Santiaga spolu autobusom. Podotkla, že na Koniec sveta vedie kopec, ktorý je dvojnásobok toho dnešného, a nemá v pláne ho prejsť pešo. Skvelý nápad, pomyslela som si. Oddych pár dní v Santiagu a potom hurá na Koniec sveta. Bola by škoda nevidieť túto svetovú raritu.

Americký pár mi povedal, že zajtra môžem ísť s nimi. V tej chvíli som nevedela, ako im vysvetliť, že preferujem ísť sama bez toho, aby som ich urazila. Pre mňa to nie je turistika, ale duchovná cesta. Ako to ale vysvetliť ateistom? Len som sa pousmiala.

Po troch chodoch večere a víne sme sa odobrali spať. Nohy som si vyložila na vankúš a všimla si, že môj necht na ľavej nohe je už celý fialový. ChatGPT mi povedal, že mi necht možno časom odpadne. Asi som to dnes s tempom prehnala a práve som si v posteli uvedomila, že som si mala kúpiť nové topánky včera v obchode, ktorý sa objavil pri mojom hoteli z čista-jasna.

Každopádne, je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Zajtra ma čaká iba 11 kilometrov a viete čo? Prechádzam do Španielska. Je to vôbec možné? Som v polovici cesty a zajtra oficiálne prejdem do inej krajiny. Je to len ++ km a cez most a som tam! A aj o hodinu vpred. Do cieľa mi ostáva už len 135 kilometrov.

Čo však ešte netuším, je, že zajtra sa mi plány úplne zmenia… Budem musieť urobiť to, čo som vôbec nechcela…

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.