Nicole Ven

Deň 3. Dneska to má byť príjemná zmena. Iba 15 kilometrov. Včera som si všimla v meste šípky, takže viem presne, kde dnes začať. Dnes sú na rade tenisky, avšak moje nohy sú tak opuchnuté, že ich mám minimálne o číslo väčšie. Vyzerajú na nepoznanie. Trochu ma to znepokojuje, ale nie som padavka. Veľmi opatrne si nasuniem sandále a ideme. Je pred 8. hodinou ráno, aby som sa vyhla slnku. Po včerajšku dobrý nápad.

Pol hodiny chôdze po šípkach a zisťujem, že som pár metrov od môjho hotela. Šípky ma viedli doľava, doprava rôznymi uličkami, až kým som sa vlastne nevrátila skoro tam, kde som začala. Je to trochu frustrujúce, ale aspoň som si pozrela mesto.

Konečne vychádzam do prírody a pohľad je fakt odmeňujúci. Až na tie kocky. Všade. Padne pár nadávok a moja chôdza je podstatne spomalená. Pľuzgiere mi včera praskli, ale dnes sa menia na modriny. Samozrejme, že som si nevzala nič na ošetrenie. No, zatiaľ to nie je také hrozné… až na to, že sú zo spodnej strany nôh, čiže bolesti pri každom kroku sa nevyhnem.

Po pár hodinách v malej dedinke, neviem ani ako sa volá, nachádzam kaviareň. Vojdem dnu a koho nevidím? Nemku! Ale nie tú, s ktorou som išla celý prvý deň, ale tú, ktorú sme stretli po ceste. Sedí v kaviarni a s úsmevom ma víta! Povedala mi, že tu dávajú pečiatku a že si tu môžem kúpiť aj mušľu! Konečne! Majú aj niečo ako sendvič s rezňom a zeleninou uprostred. Pridala som k tomu pomaranč (s ktorého sa vykľuľ grep kvôli jazykovej bariére), vodu a banán. A samozrejme, mušľu som si zavesila na batoh ako správny pútnik.

Terén začína mierne stúpať, ale za odmenu mám okolo seba krásnu prírodu. Nachádzam aj vinice, ale stále prevláda kukurica. Po ceste stretávam staršiu babku, mala určite cez 70 rokov. S obdivom ju pozorujem a hovorím si, že v takom veku aj ja chcem byť takto odvážna a vyšportovaná. Ide pomaly, ale isto! Niet sa kam ponáhľať. Je to pre mňa vždy dojemné, pretože mám radosť, že v takom veku nesedí len doma v paneláku, ale chce aj niečo zažiť!

Nasledujem šípky, ktoré vedú do albergue. Je však zatvorené. Šípky zmizli. S babkou, Američankou, hľadáme šípky. Som trochu zmätená a do toho prišli dve Číňanky úplne zahalené. Nie v zmysle islamu, ale v zmysle, aby sa uchránili pred slnkom. Dlhé nohavice, ponožky vytiahnuté až po kolená, dlhé tričko, rúška a klobúk. Pri takýchto teplotách je to viac ako nezvyčajné. Slnko je vo svojej podstate zdravé. Dodáva nám jeden z najdôležitejších vitamínov. Samozrejme, všetkého príliš škodí, ale toto je trochu moc. Ale každý nech si robí, čo chce.

Čo mi ale najviac vadilo, bola ich arogancia. Povedali mi, že jediná cesta ďalej je cez tento albergue, takže musíme čakať do 14:00, kým ho otvoria. Bolo 11:30. Hovorím im, že to mi nedáva zmysel. Veľmi sebavedomo mi povedali, že bohužiaľ, toto je realita. Dali batohy dole a usadili sa na lavičky pred albergue. Babka medzitým niekam odišla.

Musím pokračovať v ceste, aby som stihla check-in, a nemôžem si dovoliť čakať tu dve a pol hodiny. A mám predsa svoj rozum a toto mi príde ako hlúposť. Idem ďalej a asi po 50 metroch nachádzam ďalšie šípky! Vraciam sa naspäť, aby som informovala babičku, ale nemôžem ju nájsť. Číňanky informovať nebudem.

Pokračujem ďalej, no znepokojuje ma to, že šípky ma vedú popri ceste bez chodníka. Cesta vedie serpentínami dolu a premávka je celkom hustá. Veľmi váhavo idem ďalej, ale snažím sa ísť rýchlo. Vôbec sa mi to nepáči, no našťastie autá nejdú rýchlo. Ďalšia skúška dôvery v žlté šípky. Po 10 minútach tejto „samovražednej“ misie konečne vidím šípku, ktorá vedie mimo cestu. Vydýchnem si a ďalej idem chodníčkom popri lese.

Vchádzam do kukuričného poľa. Vyzerá to ako z filmu. Cesta je úzka a kukurice sú tak vysoké, že netuším, kde je koniec. Som tu úplne sama a snažím sa ignorovať strach, ktorý mi šepká, že na mňa niekto odniekiaľ vyskočí. Stretávam jedného farmára a hneď na to aj nejakého chlapa na bicykli, ktorý na mňa zazerá. Pomaly prejde okolo mňa a v tom sa rozbehnem a ignorujem všetku bolesť. Adrenalín urobí svoje. Preletím celé pole šprintom, až kým nedôjdem na koniec.

Zakrátko nachádzam ďalšiu kaviareň, ale nechce sa mi do nej. Avšak potrebujem pečiatku, a tak idem bližšie. Znova Nemka! Prehodíme pár slov, hlavne o tom, ako je horúco. Je s ňou ešte nejaká baba, ktorá nezvláda teplo veľmi dobre. Mne prišlo, že dneska to nie je tak strašné, ale som už vycvičená z mojej cesty Talianskom, kde bolo pár dní aj 39 stupňov. Po chvíli sa lúčime, ale asi o kilometer ich znova vidím, ako sa kúpu v rieke. Nepridám sa, aj keď by to bolo osviežujúce. Po pľuzgieroch mám otvorené rany, nemám plavky a z vody mám rešpekt. Avšak usmievam sa nad tým, ako si to bezstarostne užívajú. Tak to má byť!

Hneď stretávam dvoch Nemcov, s ktorými idem asi kilometer. Kde sú Slováci? To snáď nie je možné.

Nachádzam tabuľu, že do Santiaga chýba 182 kilometrov. Približujem sa! Ďalej idem rímskymi a lesnými cestami. Je to krásny pohľad, no moje nohy už majú dosť. Prešla som svojich plánovaných 15 kilometrov, ale albergue je stále ďaleko. To mi nepridáva na nálade. Je neuveriteľné, ako dlho som šla 2 kilometre, mysliac si, že tam fakt nikdy nedôjdem.

Načo som sem vlastne chodila? Bolo mi to treba? A to mám dôjsť až na koniec sveta? Prídem do Santiaga a potom mám ešte tri ďalšie dni a každý deň 30 kilometrov. V žiadnom prípade. Ruším tieto plány a končím v Santiagu. Ak vôbec dôjdem do Santiaga.

Ako som si mohla myslieť, že s mojou úbohou kondičkou, totálne nevhodnou obuvou dokážem bez problémov prejsť takmer 100 kilometrov za 3 dni? Je to pre mňa obrovskou lekciou.

Znova sa ocitám na opustenej cestičke a za mnou ide polonahý chlap s reprákom v ruke. Ešte toto mi chýbalo. Nie je to pútnik. Aspoň ma to znova ženie ísť rýchlejšie. Mám obrovský hlad, ale nikde nič. No za chvíľu som v albergue, kde snáď bude možnosť sa najesť.

Chvalabohu zisťujem, že som oveľa bližšie, ako som si myslela, aj keď už mám za sebou 23 kilometrov! A že dnes iba 15! Dotackám sa do albergue a víta ma majiteľka. Hneď mi ponúkne studenú vodu s citrónom. Pýta sa ma, či chcem aj večeru za 15 eur, alebo môžem ísť do reštaurácie a obchodu asi kilometer odtiaľto. Mám prejsť ďalší kilometer? Po štyroch? Súhlasila som s jej ponukou večere, ale bohužiaľ ju podáva až od 18:30. Bolo 15:30.

V kuchyni mala plný minibar s alkoholom, ale žiadne jedlo. Moja izba bola tmavá a jednoduchá, ale to mi bolo jedno. Sprcha, umyť oblečenie a vyšla som na záhradu. Bolo to skutočne ako z rozprávky. V okolí nič, len kopce a ovocné stromy. Na záhrade boli lehátka a podušky. Nikde nikto, všade ticho až na vzdialených susedov, ktorí sa čľapotali v bazéne. Ľahla som si na lehátko a vyložila opuchnuté nohy. ChatGPT mi poradil, že nohy musia byť vyššie ako srdce, aby odpuchli.

Môj žalúdok vrieskal od hladu, ale nič sa nedá robiť. Na 18:30 som čakala ako na spasenie. Do toho prišli dvaja mladí Taliani. Jeden z nich si okamžite ľahol na zem a vyložil nohy hore. Počula som, ako odmietli večeru za 15 eur a išli si nakúpiť do miestneho obchodu. Napadlo ma, či sa s nimi dám do reči, ale nemala som energiu.

Konečne odbilo 18:30 a majiteľka mi nachystala stolovanie vonku. Na moje prekvapenie som jediná, ktorá si objednala večeru! Aký luxus! Taliani si medzitým varili a sedeli na stole vzadu. Majiteľka mi nachystala na stôl žemľu s olivovým olejom a bylinkami, paradajkovo-cibuľový šalát, obrovskú misu so špagetami a kuracím mäsom a ako dezert ovocie z jej záhrady (dve jablká a pomaranč). K tomu všetkému dodala celú fľašu bieleho vína. Ospravedlňovala sa, že je biele (pútnici by mali po ceste piť červené podľa tradície), ale dodala, že je priamo z viníc, ktoré vidím na záhrade.

Potom sa zbalila a odišla.

Mala som hlad, ale ako toto všetko mám zjesť a vypiť? Veď to sú porcie pre dvoch. Pustila som sa pomaly do toho. Talian išiel okolo a zaželal mi dobrú chuť. Bol to veľmi očividný znak toho, že by sa rád socializoval. Každopádne, dám si trochu vína a uvidím. Keď som už bola úplne plná a stále tam bola porcia cestovín a minimálne polovica bieleho vína, rozhodla som sa, že sa podelím so zvyškami. Prišla som za Talianmi a ponúkla som im. Samozrejme, ako môžu odmietnuť cestoviny?

Povedali mi, nech si prisadnem, a samozrejme, popíjali pivo, takže sme si urobili menšiu párty. Prešli dnes 35 kilometrov a vzdali mi veľký rešpekt, že za 3 dni som prešla skoro 100 kilometrov. Jeden z nich nevedel rozprávať po anglicky, ale rozumel. Druhý mi prekladal, čo povedal. Rozprávala som im moje zážitky z Kalábrie a hrozne sa smiali. Povedali, že do Kalábrie nikto nechodí, lebo je to diera. Keď som im spomenula, že som bola aj vo Foggii, tak ma informovali, že tam už vôbec nikto nechodí. Opisovala som, že som sa tam necítila veľmi bezpečne kvôli kvantám prisťahovalcov, ktorí sa tam zhromažďovali, postávali a sem-tam sa snažili niečo vyžobrať.

Dostali sme sa na tému pobrežnej cesty. Aj oni sa stratili v prvý deň, ale po ceste stretli chlapíka, ktorý už cestu išiel, a povedal im, že treba zahnúť doľava a budú na pobrežnej ceste. Aha!

Ďalej mi povedali, že si tu išli nakúpiť do obchodu, ale nebol vzdialený údajný kilometer, ale dva a pol. Ešte šťastie, že som tam nešla. Už by ma vážne trafil šľak. Víno som dopila, na môj údiv, a tak sme vybrakovali bar a dali si pivo. Ich dôvod na cestu bol skôr športový a, samozrejme, vidieť obe krajiny z pešej perspektívy. Obdivovala som ich. Na každý deň mali naplánovaných zhruba 30 až 35 kilometrov. Čo to majú za topánky?

Okolo polnoci sme šli spať. Ďalší deň som mala naplánovaných iba 12 kilometrov, tak som si to mohla dovoliť. Každopádne sme sa všetci zhodli, že plánovaná trasa je vždy o dosť dlhšia, ako si myslíme. Je úžasné, ako my Európania máme veľmi podobné povahy a charakter. Pokecali sme si, akoby sme sa poznali už roky. Rovnaké názory, rovnaké témy, rovnaké zmýšľanie.

Chceli so mnou zajtra vyraziť na cestu, ale snažila som sa milo odmietnuť. Mala som totiž istotu, že nemám šancu držať s nimi krok. Do izby som sa dotackala ako invalid. Nemohla som stúpiť na opuchnuté chodidlá a preto som chodila po okrajoch mojich nôh. Keď som stúpla na chodidlo a vprúdila tam krv, zatočila sa mi hlava a dostala som 5-sekundový kŕč. Toto nemôže byť dobré znamenie.

Išla som spať s tým, že sa zajtra možno už ani nepostavím…

Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.