Letím do Porta. Skôr tohto roku som sa rozhodla, že sa zúčastním púte do Santiaga de Compostela v Španielsku. Je to primárne kresťanská púť, ale rokmi sa to zmenilo. Pribúdajú influenceri, ľudia, ktorí majú radi turistiku, takzvaní vyhorení z povolania, dôchodcovia a podobne. Ja osobne som stretla viac neveriacich ako veriacich, ale o tom potom. Alebo sa možno len hanbili priznať, že veria v Boha, keďže je to dnes „v móde“.
Môj dôvod bol hlavne duchovný. Nie som náboženský fanatik, ale cítila som potrebu zapracovať na mojom vzťahu s Bohom. Ísť 300 kilometrov sama cez Portugalsko do Španielska bez zdravotného poistenia, poriadnej obuvi a s nie perfektnou kondičkou je z mojej strany viera v zázrak. Tak uvidíme či sa môj vzťah s Bohom posilní, alebo skôr rozplynie.
Začínam dňom nula. Deň pred začiatkom.
Sedím konečne v lietadle po hodinovom meškaní. Keď sme asi tridsať minút od pristátia, uvedomujem si, že práve letíme nad mojou trasou. Volá sa to Camino Portugués. Väčšinou začína z Porta, ale môžete ísť aj z Lisabonu. Trochu ma znepokojuje terén, ktorý vidím. Kopce. Malé hory. V podstate nízke Tatry alebo Slovenský kras. Neviem, prečo som si myslela, že to bude trochu rovnejšie.
Moja príprava na Camino bola taká, že som si dopredu zarezervovala ubytovanie, pretože idem v auguste, čo je najviac obľúbený mesiac. Ďalej som sa snažila denne prejsť veľa krokov, niekedy až 35 tisíc. Zároveň som jazdila bicyklom po kopcoch Kalábrie a zvykala si tak na vysoké teploty. Ten terén ma však aj tak vydesil.
Pristáli sme a cesta do centra je úplne jednoduchá. Nasledujete značky na metro a jediné metro, ktoré ide, je namierené priamo do centra. To, čo som videla z metra, bolo krásne čisté mesto s pokosenou trávou. Tu sa o to niekto fakt stará! Odmyslím si však jednu hordu odpadkov pri jednom z prejazdov. Na prvý pohľad som si myslela, že je to hora. Nikdy v živote som nevidela kopu odpadkov, ktorá by siahala do výšky paneláku na sídlisku. Ale aspoň majú všade čisto. Všade okrem tohto miesta.
Vystúpila som a podľa GPS som išla smerom do hostela. Čo ma uchvátilo, sú keramické dlaždice, takzvané azulejos, všade na domoch a na kostoloch. Väčšinou majú kresťanský motív. Každý jeden dom má tu svoju.
Suveníry kupovať nemôžem, lebo mám iba malý batoh a v ňom veci, ktoré sú nevyhnutné na moju 310-kilometrovú prechádzku, ktorú som si naplánovala na 16 dní. Po dorazení do Santiaga totiž budem pokračovať v stopách Rimanov a dôjdem až na koniec sveta. Na obzore nič, iba Severný Atlantický oceán. To si nemôžem nechať ujsť, aj keď to pridáva ďalších 70 kilometrov navyše.
Výhľad z mojej izby bol úžasný, ale v noci som veľmi nespala, kvôli hluku a cigaretovému dymu, ktorý ma neustále budil. A možno to boli aj nervy a vzrušenie zo zajtrajška.
Deň 1
Vstala som, akoby som nespala ani minútu. Úplný zombie. Pobalila som sa a hor sa ku katedrále. Dnes ma čaká vyše 30 kilometrov. Podľa Google Maps to prejdem za necelých 9 hodín. Nemôžem začať skôr ako o 9 ráno, pretože si musím najprv kúpiť kredenciál pútnika. Je to takzvaný doklad o tom, odkiaľ idete a kde všade ste boli. Slúži na to, aby ste na konci cesty dostali aj certifikát o absolvovaní Camino de Santiago. Deň vopred som ho kúpiť nemohla, pretože som priletela neskoro.
Z hostela odchádzam o 8 ráno a hľadám nejakú kaviareň. Tu sa potvrdilo, čo som čítala v knihách. Sladké raňajky. Neznášam ich z duše. Pre mňa sú raňajky rožok, vajíčka, šunka, syr, paradajky. Kaviarne sú plné koláčov a iných vecí plných cukru. Rozhodla som sa iba pre kávu. Doniesla som si iba 50-eurovky, tak som ako mafiánka zaplatila 50-eurovkou za kávu, ktorá stála 90 centov. Predavač s tým nemal žiadny problém. Akurát nejaký bezdomovec mi tam niečo trepal po portugalsky.
Cesta ku katedrále bola takmer 3 kilometre. V deň dlhej trasy to nie je ideálne… neskôr to asi oľutujem.
Prišla som do cieľa a vidím, ako sa už zbiehajú pútnici a čakajú pred ňou. Natočila som pár záberov so svojou kamerou, ktorá mi v batohu akurát pridáva váhu a vadí, tak aspoň nech slúži svojmu účelu.
Čakanie som si spríjemnila zisťovaním, kde začínajú šípky a ktorá cesta ukazuje na pobrežnú cestu. Z Porta existuje viac trás. Dve hlavné sú centrálna a pobrežná. Podľa jedného 3-minútového YouTube videa (to bola celá moja príprava) je dobré ísť pobrežnou cestou prvý deň a zvyšok centrálnej, ktorá je zaujímavejšia.
Nervozita stúpala, pretože ak mám ísť 9 hodín bez prestávok, čiže s prestávkami viac, kedy dorazím do môjho hotela? Problém je, že väčšina hotelov a hostelov, takzvaných albergue (veľmi lacné hostely pre pútnikov), má striktne časovo obmedzený check-in, aby nerušili ostatných pútnikov a mohli ísť skoro domov. Každopádne tento hotel mal ako jediný check-in až do polnoci, čiže moja nervozita bola tak trochu prehnaná.
O 8:50 zamestnanec info oddelenia katedrály otvoril dvere a privítal pútnikov. Medzi nimi som bola druhá hneď ja. Kúpila som si kredenciál za 2 eurá a šup na cestu.
Našla som prvé žlté šípky a pod nimi napísané pobrežná cesta. Svižným krokom sa uberám centrom a asi po necelom kilometri už šípky nevidím. Toto bol môj najväčší strach, pretože ako v takom veľkom meste môžu byť šípky označené vždy viditeľne, keď sa tam všetko prerába a rekonštruuje? Vrátila som sa na bod poslednej šípky, ktorá ukazovala rovno. Ešte som ani nezačala a už som sa stratila. Otočila som sa a videla som dievča, ktoré blúdilo rovnako ako ja. Prihovorila som sa jej a obe sme sa snažili nájsť ďalšiu šípku. Bola to sympatická mladá Nemka, ktorá zhodou okolností mala zarezervovaný rovnaký hotel ako ja. Aká náhoda!! Prvý osudový moment.
Držali sme sa pri sebe, pretože sme sa ani jedna nechcela hneď v prvý deň stratiť. Obom nám to vyhovovalo. Videla som, že má mušľu pripevnenú na batohu. Vtedy som si spomenula, že som si ju plánovala kúpiť v katedrále, a pri mojom zhone som na to úplne zabudla. Mušľa totiž znamená, že ste pútnik a ľudia okolo vám želajú šťastnú cestu a prípadne vám pomôžu s čímkoľvek. Dúfala som, že po ceste si ju niekde budem môcť dokúpiť.
Netrvalo dlho a narazili sme na ďalšie robotnícke práce a šípka rovno viedla cez stavenisko. Chceli sme to obísť, keď k nám prišla jedna babka a keď uvidela mušľu Nemky (fakt to funguje!!!), chytila ju za ruku a po portugalsky jej niečo hovorila. Babka išla cez robotníkov a asi im vysvetľovala, že sme pútnici a musíme prejsť. Oni sa len zasmiali a nechali nás prejsť cez stavenisko. Aký krásny moment!!! Poďakovali sme „obrigado“ a išli sme ďalej. Znova som Nemke vysvetlila dôležitosť mušle a svoju chybu, že som ju nekúpila v katedrále.
Asi po 2 hodinách si hovoríme, kde je to pobrežie? Nemalo to byť náhodou blízko Porta? Na druhej strane sme celú dobu nasledovali šípky, pod ktorými bolo napísané pobrežná cesta. Tie sa nedávno zmenili už iba na šípky, ale žiadne iné sme medzitým nevideli. Pozrela som na Google Maps a jediná cesta pešo, ktorú mi ukazoval, bola tá, na ktorej sme práve boli. Myslím tým do nášho hotela. Boli sme zmätené, ale pokračovali sme ďalej. Čakala nás dlhá cesta. Po ďalšej hodine sme svoju nádej na oceán vzdali, ale stále sme si to nevedeli vysvetliť. Asi som si mala pozrieť viac YouTube videí, ale nechcela som byť až príliš pripravená, lebo by som nemala dobrý námet na knihu!
Nemám veľa fotiek z prvých hodín, pretože nebolo čo fotiť. Išli sme popri rýchlostných cestách a priemyselných oblastiach. Žiadne zlaté pobrežie. Koľkokrát sme oľutovali, že sme sa lepšie neinformovali. Čo už. Všetko je, ako má byť. Mne napríklad nerobí dobre vietor, mám problémy s ušami a mám obrovské bolesti, keď mi celý deň fúka do ucha. To isté pri klíme. Utešovala som sa tým. Zároveň pri oceáne je chladnejšie a počasie je premenlivejšie. Tým som sa utešovala. Ale ten pohľad… a zábery…
Fotku, ktorú som spravila keď sme sa dostali k nejakým obytným domom, bol kiwi strom! Nikdy som naživo nevidela kiwi strom. Tiahne sa to ako hrozno. Našli sme tam obchod, kúpili sme nejaké ovocie a vodu, celkovo za euro. Chcem tu žiť!!!
Onedlho sme uvideli prvé stanovisko na pečiatku. Trochu nám to dvihlo náladu. V kredenciáli musíte mať minimálne 2 pečiatky za deň z rôznych lokalít ako dôkaz, že sme šli pešo a poctivo. Aj to je dôvod držať sa šípok a nie Google Maps. Prvá pečiatka bola v Porte a druhú budem mať za chvíľu!
Uvideli sme dievčinu ako my, čuduj sa svete, ďalšiu Nemku, ktorá si tiež všimla oznam na dverách hostelu, kde bolo veľkým písmom napísané: tu dostanete pečiatku. Dvere do hostela boli otvorené, a tak som vošla dnu a našla pečiatku. Nikto tam nebol, až kým neprišla majiteľka a nepýtala sa nás, čo tam robíme, keď má zatvorené. Povedala som, že chceme pečiatku a dvere boli otvorené. Bola veľmi milá a povedala, že iba zabudla zavrieť dvere a pečiatku samozrejme môžeme použiť.
S novou Nemkou sme sa pustili do konverzácie a zistili sme, že aj ona sa chcela vydať pobrežnou cestou, ale nevedela ju nájsť. Mala ale nejakú Camino appku, ktorá jej ukazovala, že sme na centrálnej ceste. Asi si ju stiahla potom, čo sa stratila. Teraz už bolo neskoro ísť na pobrežnú cestu a hlavne ťažko povedať ako, keď Google žiadnu pešiu cestu nenašiel. Išli sme spolu, až kým sme nenarazili na rozcestie šípok. Jedna rovno a druhá doprava. My sme však potrebovali už zahnúť na západ k oceánu, keďže sme tam mali hotel. Bol čas opustiť šípky a nasledovať Google. Inak by sme sa do nášho hotela nikdy nedostali.
Chcem podotknúť, že som spravila ešte fotku, ktorá ukazovala, že do Santiaga chýba už iba 203 kilometrov. Z Porta do Santiaga je to 237 kilometrov. Prešli sme 34 kilometrov a do hotela to bolo ďalších 9, kvôli našej zachádzke.
Doplnili sme kalórie a vodu v miestnej kaviarni. Slečna bola veľmi milá, aj keď nevedela po anglicky, ale rukami-nohami sa dorozumiete všade. Dala som si kúsok pizze a sladkú portugalskú delikatesu Pastel de Nata. Lístkové cesto plnené pudingom.
Najväčší vtip na tom je, že som na centrálnej ceste a snažím sa dostať na pobrežnú, aby som sa zajtra znova vrátila na centrálnu. Trochu som to nevychytala a moje nohy ma asi budú nenávidieť za tie kilometre navyše.
Nebola som na túto cestu pripravená a už vôbec nie na 40 kilometrov, ale aspoň som si zbalila horčík! Moje topánky ma tlačili ako keby boli vo zveráku. Noha totiž pri takomto výkone opuchne a potrebujete botasky o číslo väčšie. Bolo by fajn keby ma to napadlo skôr.
V horúčave od slnka a asfaltu sme sa dovalili do Villa do Conde, pobrežné mesto, kde je náš hotel.
Prišli sme tam o 17:15, ešte pred check-inom! To bolo tempo a hlavne najdlhšiu prestávku sme mali asi 10 minút!! Tešila som sa na pláž, aj keď som bola už úplne hotová. Ubytovali nás hneď, dali nám zaslúženú pečiatku do kredenciálu a každý, kto sa dotackal do hotela, tam v podstate dokríval. Nie sme jediné.
S Nemkou sme sa rozlúčili. Tak to na Camine býva. Ona ešte nevedela, či pôjde centrálnou trasou alebo pobrežnou, a chcela sa rozhodnúť až ráno. A možno to aj zabalila. Neviem. Celá taká anonymná cesta s cudzincami ma baví. Druhý deň som chcela už ísť sama a naplno zažiť to, prečo som sem prišla. Plný prúd myšlienok a zároveň ticha.
V mojej izbe sa nedalo otvoriť okno, pretože bolo na prízemí a nebola tam klíma. Žiadna výhra, ale hneď 50 metrov od pláže!
Dala som si sprchu, vyprala veci, zavesila a hor sa na pláž. Vyšla som von a všade boli mraky. Slnko zmizlo a musela som na seba hodiť jedinú bundu, ktorú som si vzala. A bola mi zima. Na pláži som videla plno ľudí, ale nikto sa nekúpal. Po chvíľke mi došlo, že je to Severný Atlantický oceán. Ten musí byť ľadový. Na pláži boli vyplavené obrovské riasy, ktoré v sebe mali niečo čo vyzeralo živo. Čajky si pochutnávali. Príjemná zmena, v Anglicku čajky preferujú churros a fish and chips, ktoré ukradnú turistom.
Urobila som pár záberov a namočila nohy do ľadovej vody. Okej, stačilo mi. Drkotala som sa a hľadala som reštauráciu alebo otvorené potraviny, lebo som mala veľký hlad. Bolo zhruba 18:30. Všetko bolo zatvorené. Kde to som? Nič, mám na hoteli zaplatené raňajky, tak sa najem zajtra.
Na koniec uvádzam fotku, ktorá mi najviac reprezentuje Portugalsko. Ak si predstavíme, že tie sliepky sú kohúty. Portugalský kohút, keramické dlaždice na dome (azulejos) s kresťanským motívom a citrónovník.
Zajtra ma čaká zhruba 30 kilometrová cesta do mestečka Barcelos a netuším, kde nájdem žlté šípky, ktoré ma tentokrát nepotiahnu na pobrežnú cestu, ale na tú centrálnu.
Ak ma chcete kontaktovať, môžete využiť môj email nicole@nicoleven.com alebo moj Instagram či Linkedin. A pre video priaznivcov mám aj Youtube samozrejme.
Celá debata | RSS tejto debaty